čtvrtek 1. února 2018

Nejtemnější tajemství - Kapitola 15



Haidee sa snažila prebojovať cez hustý čierny mrak v jej mysli. V diaľke počula vrčanie, stonanie a syčanie. Zažmurkala ťažkými viečkami a skrz hmlistý opar videla, že je nad ňou vysoký svalnatý bojovník, pevne stojaci s nohami po jej bokoch. Amun. Jej sladký Amun.
Skúsene švihal ozubenými dýkami. Zakaždým, keď sa jeho ruky prekrížili, urobil oblúk zápästím a rýchlym pohybom rozpáral a usmrtil cieľ. Alebo niekoľko cieľov naraz. Tenké šupinaté telá – hady, pomyslela si omámene – padali okolo nej a pod ňu stekala šarlátová tekutina. Upierali na ňu svoje mŕtve červené oči, tesáky navždy odhalené, no už zbytočné.

Amun ďalej sekal, a telá ďalej padali. Bola to tá najúžasnejšia ukážka mužskej zručnosti a agresie, akú kedy videla. Ale bez ohľadu na to, koľko plazov zabil, zo spleti konárov prichádzali stále ďalšie, poháňané túžbou pohrýzť ho. Mnohým sa to už podarilo. Ruky mal pokryté drobnými vpichmi, jeho vlastná krv kvapkala na zem a miešala sa s ich krvou.
K nej sa však žiaden z hadov nedostal. Zakaždým, keď niektorý z nich zamieril jej smerom, či už spredu alebo zozadu, všimol si to a zaútočil. Chránil ju, napriek tomu, že sa tým musel odhaliť nepriateľovi a dovoliť tak niekoľkým párom tesákov zaboriť sa hlboko do jeho kože.
Mala by mu pomôcť, urobiť niečo, čokoľvek, ale jej končatiny odmietali poslúchať jej príkazy a pohnúť sa. Zhlboka sa nadýchla – vzduch, taký sladký, taký štipľavý – snažila sa nájsť svoje jadro, načrieť do zdroja sily. Vítala ju iba letargia.
Amun fučal, potil sa, pravdepodobne začínal byť unavený a rozhodne potreboval, aby onaoči sa jej znova zatvárajú... otvorte sa, do čerta... zatvárajú... myšlienky sú čoraz útržkovitejšie... temnota.
***
Keď sa Haidee znova podarilo otvoriť oči, uvidela široké skalnaté steny postriekané červenou krvou, znázorňujúce strašné obrazy, ktoré sa jej rozmazávali, zatiaľ čo sa... vznášala? Aj z tých krátkych zábleskov na troch niekoho dobodali, na dvoch znásilňovali a na mnohých upaľovali.
Horší než obrazy bol však pohľad na skutočné ľudské telo visiace z klenutého stropu, z ktorého vrany vyzobávali zhnité mäso. Čo to do pekla je?
Peklo. To slovo sa v jej mysli ozývalo ako ozvena a jej sa začali vynárať spomienky. Vstúpila do pekla s Amunom. Mužom z jej snov. Jej nepriateľom. Jej posadnutosťou.
Hlavu mala príliš ťažkú, aby ňou dokázala pohnúť čo len o centimeter, a tak namiesto toho pohla očami – a zistila, že pozerá na jeho nádhernú tmavú kožu. Hojdal ju v náručí, s hruďou posiatou maličkými mokvajúcimi dierkami. Pozeral pred seba, brada vzdorovito vysunutá a pery stisnuté do tenkej spurnej čiary.
Musí mať bolesti, pomyslela si, a napriek tomu ju niesol opatrnými ľahkými krokmi, aby ju čo najmenej natriasalo. Toľká neha.. taký skvelý muž.
Bude ho mať niekedy prečítaného?
Pokúsila sa otvoriť ústa, aby mu poďakovala, aby sa ospravedlnila, že mu nepomohla v Ríši Hadov a za to, že ho brzdí, no žiadne slová nezazneli. Jej pery sa odmietali otvoriť a ju stále zmáhala letargia. Dočerta. Dlžila mu aspoň niečo.
Musel vycítiť jej vnútorný boj, napriek tomu, že sa celý čas nepozrel dole ani nespomalil. Len pokoj, povedal a jeho zastrený hlas jej šepkal v mysli. Nesnaž sa hovoriť. Spi, lieč sa.
Toto. Mohla mu dať toto. Mohla mu ukázať poslušnosť, aspoň tento jeden raz. Alebo znova. Pri ňom boli hranice vždy rozmazané. Zatvorila oči a dovolila tme, aby ju znova pohltila.
***
Haidee si ponaťahovala ruky cez hlavu, prehla chrbát a vystrela nohy. Kdesi v úzadí mysle vedela, že bola v detstve zvyknutá na tvrdú zem pokrytú vetvičkami, stiesnené cely a všeobecné nepohodlie. Ale nie tentokrát. Matrac pod ňou bol mäkký a lahodne voňal po kvetoch a rašeline. A dobrotivý Bože, počula praskanie ohňa, cítila vlnu za vlnou nádherného tepla láskajúceho jej pokožku.
Pôžitok danej chvíle kazili len dve veci. Tupá bolesť hlavy pulzujúca jej v spánkoch a zžieravý pocit prázdnoty v žalúdku. Oboje si vyžadovali pozornosť. Hneď. Zažmurkala a bilancovala. Ležala na boku na posteli z jemných farebných lupienkov kvetín. Vnútri ponurej holej jaskyne. Pozbieral Amun kvety ešte v lese, a priniesol ich sem, aby mala pohodlie?
Amun. Prudko sa posadila a jej srdce sa rozbúchalo vďačnosťou, radosťou a vzrušením. Toľkým vzrušením. Sedel len kúsok od nej, na dosah ruky. Alebo meča. Možno jej začína veriť. Pred ním horel oheň a vytváral symfóniu hudby a tepla. Bol k nej otočený chrbtom – odhaleným. Ako si všimla už predtým, nemal žiadne jazvy ani tetovania. Videla len hrebeň chrbtice a široké povrazce svalov. A zaschnuté rany. Od hadov, uvedomila si. Hadov, pred ktorými ju zachránil.
„Kde sme?“ opýtala sa, prekvapená ako surovo jej hlas znie.
Jej náhla otázka ho nevyviedla z miery. Nepohol ani jediným svalom. Myslím, že sme medzi ríšami. No sme v bezpečí. Preskúmal som okolie a kilometre od nás nič a nik nie je.
„Ďakujem,“ povedala mäkko. „Za všetko.“
Prikývol. Musíš so mnou hovoriť, Haidee. Pomaly sa otočil, takže sa o ňu pritisol svojím bokom a hľadel jej do tváre. Nebol som si istý, aký bude mať ambrózia na teba vplyv. Nebol som si istý, či sa musím pokúsiť vypudiť ju z tvojho tela alebo ťa mám nechať tak.
Vedela, že musí odpovedať, ale nemohla. Teraz ešte nie. Chcela si vychutnať túto chvíľu s ním, bez nejakého nepriateľstva medzi nimi.
Bol jednoducho nádherný, svojimi tmavými nepreniknuteľnými očami jej videl až do duše. Svojimi perami, i keď napäto stisnutými, by dokázal ženu zviesť k jej vlastnej skaze. Kým by tie pery mala na svojom tele, kým by ju lízal, sal a ochutnával svojím jazykom, sotva by jej záležalo na nejakom zničení.
Nielenže stelesňoval fyzickú dokonalosť, no bol aj odvážny a starostlivý ochranca. Ako by ho niekto mohol považovať za zlého? A najmenej ona? Úprimne, ako by mu mohla niekedy ublížiť? Aj keby usúdil, že ju už nepotrebuje a rozhodol sa potrestať ju za hriechy minulosti? Nedávala by mu to za vinu. Chcel len prežiť, rovnako ako ona.
A čo ak bol Baden presne ako on? pomyslela si náhle a pri tej myšlienke jej skrútilo žalúdok. Čo ak pomohla zabiť nevinného muža? Niežeby bol Baden spočiatku nevinný, no čo ak dozrel na oddaného bojovníka ako bol ten pred ňou?
Čo ak boli všetci nevinní? Ešte viac jej zovrelo žalúdok. Strider s ňou strávil zdanlivo nekonečné dni, no aj tak ju neznásilnil, nemučil ju, neublížil jej tak ako mohol. Vyhrážal sa jej, to áno, ale napokon, aj ona hrozila jemu. Dokonca ho udrela, bodla ho. Vrátil jej to, raz, ale nie tak kruto, ako by to urobila ona.
Lordi z Podsvetia sú stelesnením zla, hovorieval Dean Stefano, moderná verzia Zlého Muža a prvý lovec, s ktorým prišla do styku. Pravá ruka Galena, ktorý sa len zriedka ukazoval a stál v súčasnosti na čele ich jednotiek. Musia byť vyhubení, skôr ako sa ich jed rozšíri. Na vás, na vašich milovaných. Koľko vašich matiek umrelo na rakovinu? Koľko vašich dcér bolo znásilnených? Koľko vašich životných druhov vás zradilo?
Ak sa niekto spätil nad tým, že by mal zabiť živú bytosť, Stefano meravo dodal: Zabiť démona nie je vražda. Démoni sú zvieratá, a tie zvieratá by bez výčitiek svedomia vyvraždili celú vašu rodinu. Ako vyhladovaný lev či medveď. Bezohľadne útočia a ničia. Nikdy na to nezabúdajte.
Škoda slov, pomyslela si zakaždým, keď počula tú reč. Haidee nepotrebovala presvedčiť. Démon už vyvraždil celú jej rodinu. A nielen raz, ale dvakrát.
Vždy to dávala za vinu úplne každému z nich, lebo, čo sa týka jej, démon je démon a zlo je zlo. Teraz, s hrdým a súcitným Amunom vedľa nej videla, že v jej logike minimálne niečo nesedí. Ničilo zlo. Títo muži ju nezničili, keď mali príležitosť, no jej prvotným cieľom bolo odjakživa ničiť.
Koľkokrát sa pokúšala lordov vyhubiť? Starala sa vôbec, akými prostriedkami to dosiahne? Nie.
Náhle jej v hrdle uviazol ľútostivý vzlyk. Čo ak je ona tá zlá?
Pod kolená jej vkĺzla pevná ruka a druhá ju chytila okolo pása. Chvíľku na to ju zodvihli a položili. Vzápätí sa opierala o Amunovu širokú hruď a pritískala tvár k priehlbine jeho hrdla. Jemne ju hladil po vlasoch, akoby nebola opovrhovaná, ale milovaná. Akoby mu záležalo na jej emocionálnom stave.
Čo si, Haidee? opýtal sa znova hlasom rovnako jemným ako jeho dotyk.
Ešte nikdy sa nerozprávala o jej...nákaze s inou živou bytosťou. Nikdy. Dokonca ani s Micahom. Ale toto bol Amun. Jej Amun. Uvoľnila sa a položila mu ruku na srdce, zbesilo búšiace v jeho hrudi. V očiach ju pálili slzy. Zachránil ju; zaslúžil si poznať pravdu.
„Nie som si celkom istá,“ zašepkala. „Viem, že človek, ale tiež niečo iné. Môžem zomrieť ako hocikto iný. Na chorobu, hlad, či krvácanie. Ale vždy, keď ma zabijú, prídem späť, presne taká ako som teraz.“
Už si predtým zomrela? Chcem povedať, viem, že si zomrela ten jedenkrát, ale zomrela si už viackrát? Neprestával ju nežne hladiť.
„Áno. A nielen párkrát. Už dávno som to prestala počítať. No aj tak, bez ohľadu na to, koľko sa mi podarí prežiť v jednej inkarnácii, nikdy nezostarnem. Myslím, že po úplne prvej smrti môj vek akosi zamrzol.“
A čo sa stane potom ako zomrieš?
Pokrčila plecami. „Je to hrozné. Človek by si myslel, že bolesť zo zomierania je najhoršia, ale nie. Bolesť zo zrodu, alebo čo už to je, je zničujúca. Cítim ako mi môj život uniká, vznáša sa v temnote, snáď celú večnosť, ale potom, keď príde svetlo...“ Opäť pokrčila plecami. „Svetlo ma pohltí, vypáli ma až do duše, ale nie ohňom, ľadom, a moje telo sa začne obnovovať. Som ako matka, ktorá dáva život – mne samotnej. Mám pocit, akoby mi do kostí vstrekli kyselinu, každý sval sa mi sťahuje a moje telo je poťahované novou kožou.“
Teplé prsty sa jej ovinuli okolo zátylku a z hladenia prešli do masírovania. Jeho dotyk bol opäť jemný, no aj tak ju vzrušil až do krajnosti. Jej citlivé tkanivo brnelo, bradavky sa zahrotili a medzi nohami sa rozvinula bolestná túžba. Ako ho len chcela.
Vždy si myslela, že rozhovor o minulosti bude náročný. A nikdy by ju nenapadlo, že ho bude viesť z jedným z démonom-posadnutých bojovníkov, ktorých sa tak usilovne snažila zlikvidovať. Slová však vychádzali ľahko. „Keď bolesť konečne pominie, vždy sa ocitnem na tom istom mieste. V Grécku, v jaskyni pri vode. Nepamätám si dobré veci, ktoré sa mi stali, no som si vedomá, že existovali a spomienky na ne mi boli odobraté. Niežeby to dávalo zmysel. Viem, kto som, každú strašnú vec, ktorú som urobila, a tá nenávisť... Bože, Amun, zakaždým je vo mne toľko nenávisti. Prvé roky môjho nového života je nenávisť to jediné, čo ma poháňa.“
Položil si bradu na jej hlavu a šteklil ju svojím teplým dychom rozfúkavajúcim jej vlasy Ako dlho už žiješ tentokrát?
„Asi jedenásť rokov.“
Prečo si po nás nešla už predtým?
Mala by klamať. Pravda zničí pohodu tejto chvíle. No zaslúžil si pravdu. Po tom všetkom si ju zaslúžil.
„Šla som po vás,“ priznala. „Pred pár rokmi boli niektorí z vás v New Yorku. Pomohla som vypáliť váš dom. A potom, pred pár mesiacmi bola v Budapešti prestrelka. Bola som tam.“
Nie, myslel som v niektorom z tvojich predchádzajúcich životov. Som tu už dlho a napriek tomu je to od čias starovekého Grécka prvýkrát, čo som sa s tebou stretol.
Z jej priznania nebude robiť vedu. Dokonca ho ani neoznačí za paródiu, ktorou bolo. To vedomie ňou otriaslo. „Vždy sa držím v ústraní, až kým nedostanem nenávisť pod kontrolu. A aj potom musím počkať, kým sa môžem vydať do sveta ako niekto iný, kým sa môžem pripojiť k spoločnosti a k lovcom, čo znamená počkať, kým ľudia, ktorí by ma mohli poznať, nezomrú.“
Ako vieš, ktorí to sú, keď ti je odobraná väčšina spomienok? A ako to, že si teraz Haidee, ak si si zmenila identitu?
„Už som sa vrátila toľkokrát, a s odstupom toľkých rokov, že si môžem ponechať rovnaké meno. A čo sa týka toho druhého, v jaskyni si držím záznamy popisujúce, čo som zažila za jeden život. Taktiež si do neďalekej poštovej schránky posielam výstrižky z novín, fotky, a podobné veci.“
To je šikovné. Jeho úprimnosť ju zahriala rovnako ako jeho dotyk.
„Ďakujem.“ Zdvihla ruku a pritiahla pozornosť k svojim tetovania. Ani toto ešte nikdy neurobila. Nikdy nevysvetľovala, čo znamenajú. No ak má jej vzťah s Amunom niekedy fungovaťteraz už chceš plnohodnotný vzťah?jeden z nich musí urobiť prvý krok k dôvere.
„Vidíš toto?“ opýtala sa, ignorujúc otázku, ktorá sa jej vynorila v hlave. Voľnou rukou nakreslila kruh okolo jedinej adresy medzi tvárami, frázami a dátumami.
Prstami jej zovrel zápästie a pomaly jej otočil ruku, aby si mohol preštudovať okolité tetovania. Bruškom palca prešiel po Micahovom mene, akoby ho mohol vymazať. V tej chvíli si želala, aby to šlo.
Áno, povedal. Vidím.
„Tam je moja poštová schránka.“
Najprv neodpovedal. Potom trhane vydýchol a stuhol. Ďalej mi nehovor, ako si prežila. Už ani slovo. Dobre?
„Do-dobre,“ povedala zmätene. „Prečo?“ Lebo by cítil záväzok povedať to svojim priateľom, ale v skutočnosti nechcel, aby to vedeli? Áno, uvedomila si vzápätí. Presne preto.
Pri pomyslení na možnú zradu by mala vyskočiť preč z jeho náručia. Namiesto toho sa k nemu ešte viac pritúlila. Stále sa o ňu staral.
Kto je Zlý Muž? opýtal sa, čím zmenil tému.
Pri zvuku mena, ktoré si vždy len myslela, sa mykla. „Ako si o ňom vedel?“
Palcom jej prešiel po sánke a ona sa zachvela. Mal som o tebe víziu. Podobnú ako tú, ktorú sme videli spolu, v ktorej si bola na verande. Len v tejto si bola malé dievča. Dokážem čítať myseľ všetkým ostatným, no tebe... Videl som z tvojho života iba úryvky.
Dokázal prečítať každú myseľ okrem jej? To ju... sklamalo. Želala si, aby videl všetko, aby o nej vedel všetko. Ak jej niekto mohol pomôcť roztriediť jej zmätené emócie a protirečiace si túžby, bol to tento muž. „Zlý Muž bol prvý lovec, ktorého som stretla. Našiel ma potom, ako zabili mojich rodičov.“
Krv, rieka medzi jej matkou a jej otcom. Obaja bezmocní... mŕtvi.
Och, nie. V žiadnom prípade nedovolí, aby sa tá nenávidená spomienka vynorila práve teraz. „Zachránil mi život potom ako... sa ma pokúsil zabiť niekto ako ty. Myslel si, že sa mu budem hodiť.“ Horko sa zasmiala. „Mal pravdu, len o tom nevedel. Pokúsil sa ma vytrénovať, no neuspel. Akurát som prichádzala do puberty, keď ma predal na trhu otrokov. No potom, ako som umrela prvýkrát, som si spomenula na jeho lekcie a tak som sa dala dokopy s lovcami.“
A vtedy si pomohla zabiť Badena? Jednoduchá otázka, bez náznaku emócií.
Zbohom krásna ukradnutá chvíľa. Ak existovala téma, ktorá dokázala zničiť ich pohodu, bola to táto. Nech. Prikývla a v očiach ju začali znova páliť slzy.
Koho sme ti vzali, že sme v tebe vzbudili takú hlbokú nenávisť?
V jeho hlase opäť nebola žiadna emócia. Žiaden hnev, žiadne odsúdenie. Oveľa ohromujúcejšie bolo, že svojou otázkou ponúkol rozhrešenie. Ospravedlniteľný dôvod pre jej činy. Nikdy sa nedozvie, čo to pre ňu znamenalo, ako hlboko ju to zasiahlo.
Nedokázala si pomôcť. Vtisla bozk na pulzujúcu žilu v ohybe jeho krku. „Mojich rodičov. Moju sestru. Môjho... manžela.“
Manžela?
„Áno.“
Ruky okolo nej ju zovreli pevnejšie. Predtým si sa zmienila, že skutok vykonal len jeden z nás. Vieš... vieš, ktorý z nás to bol?
To zaváhanie... bojí sa, že vinníkom je on, uvedomila si. „Tvár toho, kto zabil moju sestru a rodičov som nevidela, ale viem, že to nebol nikto z tvojich priateľov. No bol to bojovník posadnutý démonom. Čo sa týka môjho manžela...“ Povzdychla si. „Nie som si istá, kto presne je zodpovedný, ale pamätám sa, že som v noc, kedy zomrel videla tvojich priateľov.“
Zdvihol jej bradu a stretol sa s jej pohľadom. Jeho oči boli ako hlboké jazierka ľútosti. Neprehovoril, a rovnako ani ona. Pred chvíľou jej ponúkol rozhrešenie, a ona vedela, že svojím tichom urobila to isté preňho.
Pochopil a prikývol na znak vďaky. Potom ju pustil. Rukou jej vkĺzol do vlasov a prstami prechádzal skrz pramene. Už si počula príbeh o tom, ako som prišiel k démonovi?
„Myslím, že áno. Ty a ostatní ste ukradli a otvorili Pandorinu skrinku, a vypustili ste démonov uväznených vo vnútri. Bohovia sa vás rozhodli potrestať – a plným právom,“ nezdržala sa, „tým, že spútajú každého z vás s jedným z démonov.“
To je pravda.
„Prečo ste vlastne ukradli tú skrinku?“
Zeus požiadal Pandoru, aby ju strážili. Nepožiadal nás a nás to... rozrušilo.
„Chcel si povedať urazilo.“ Muži a ich ješitnosť, občas kvôli nej padnú celé národy.
Áno. Chceli sme dať kráľovi bohov lekciu, ukázať mu našu cenu.
„A podarilo sa?“
To sotva. Ukázali sme akurát akí sme hlupáci.
Bojovala s úškrnom. Aspoňže videl a prijímal pravdu.
Zdvihol k nosu prameň jej vlasov a zhlboka sa nadýchol. V hlave počula jeho spokojné vzdychnutie. Dôvod, prečo som začal so skrinkou je, aby som ti povedal, že vnútri bolo zamknutých viac démonov, než bolo bojovníkov. Tých, ktorí zostali, umiestnili do väzňov v Tartare. Väzenia pre nesmrteľných, vysvetlil.
Ach. Vedela, kam tým mieri. „Takže muž, ktorý zabil moju sestru a rodičov mohol byť prepustený z toho väzenia.“
Alebo utečenec. Áno.
„A tiež ten, kto zabil môjho manžela?“
To neviem. Kiežby tomu tak nebolo, ale... Ak si nás v tú noc videla, povedal by som, že je deväťdesiatdeväťpercentná šanca, že sme za to zodpovední my.
Žiadne výhovorky, len surová úprimnosť. Po bezpočte životov zahalených tajomstvom oceňovala holú pravdu. Už druhý raz pobozkala pulzujúce miesto, aby mu dala najavo, že v nej svojím priznaním nerozdúchal hnev. Jeho santalová vôňa jej pohlcovala zmysly a pripomenula jej ich spoločnú sprchu. Čo jej zas pripomenulo ich takmer-bozk. A náhle si uvedomila, že je v jeho náručí a stačí sa natiahnuť a pritisnúť k nemu pery.
Videla si muža, ktorývidela si ho odvtedy?
Zažmurkala. Koncentruj sa. Kým ona otvárala dvere svojim telesným túžbam, Amun sa stále sústreďoval na to, že je zodpovedný za vyhubenie jej rodiny, bol stále odhodlaný starať sa o ňu. „Niekoľkokrát,“ odvetila vyhýbavo. Asi tak stokrát.
Kedy? Kde?
„Vždy tesne predtým, ako som zomrela,“ priznala. Vždy ako predzvesť konca jej súčasnej existencie, akoby otrávil život, ktorý sa jej podarilo vybudovať. No hoci ho videla mnohokrát, nikdy s ním nebojovala. A ako len s ním chcela bojovať. Jednoducho sa objavil, tmavá róba mu poletovala pri členkoch a nohy sa mu celkom nedotýkali zeme. Pozoroval ju a sršala z neho nenávisť. Preklínal ju. No nikdy sa jej nedotkol ani nedovolil, aby sa ona dotkla jeho. Potom zmizol.
Musím o tom porozmýšľať, povedal Amun.
A jej brucho sa práve v tej chvíli rozhodlo, že si bude škvŕkať, a jej zahoreli líca od hanby.
Amun ju opäť zodvihol, ale tentokrát ju položil na tú posteľ z lupienkov. Okamžite trúchlila nad stratou jeho tepla, jeho náručia. Musím ti nájsť niečo na jedenie. Bál som sa, že by ti hady ublížili, dokonca aj po smrti, preto som sem nepriniesol ich mäso.
Neustále sa o ňu staral, jej Amun. „Želám si, aby nám ten hlúpy anjel zabalil pár proteínových tyčiniek a fliaš s vodou,“ povedala. Znelo to ostrejšie než zamýšľala.
Vedľa nej so žuchnutím dopadol predmetný ruksak. Ona a Amun si vymenili zmätený pohľad. Zamračene sa nahol, odzipsoval priehradky a siahol dovnútra. Vytiahol za hrsť proteínových tyčiniek.
Ešte väčšmi sa zamračil, prevrátil ruksak hore nohami a vysypal obsah: ďalšie proteínové tyčinky nasledované fľašami s vodou. Postupne sa prestal mračiť a na tvári sa mu objavil údiv spojený s úľavou.
Požiadaj o niečo ďalšie, prikázal.
Haidee sa vyteperila na kolená. Ani sa neodvážila dúfať. „Želám si, aby boli v ruksaku sendviče a ovocie.“
Boky ruksaku sa znova vyduli a vzápätí začali na tyčinky padať sendviče zabalené do potravinovej fólie. A keď vypadol aj posledný, začali sa z ruksaku sypať jablká a pomaranče a kotúľali sa po zemi. Haidee sa začali zbiehať sliny.
„Chcem vlhčené obrúsky a čisté oblečenie. Chcem zbrane a zubnú pastu a zubnú kefku“ zabudli ich v jaskyni „a lekárničku kvôli Amunovým zraneniam.“ Ako hovorila, každá z požadovaných vecí dopadla na kôpku.
Bezmyšlienkovite sa prehŕňala v jedle a vyberala, čo bi si dala. Keď mala v ruke šunkový sendvič a jablko, nadýchla sa ich vône. Potom ďalšieho sendviča, a potom pomaranča. Vypila dve fľaše vody. Každé sústo, každá kvapka boli ako nebo. Keď napokon skončila, neschopná dostať do seba čo i len ďalšiu omrvinku, očistila sa vlhčenými obrúskami (najlepšie ako to šlo), umyla si zuby – Bohovia, to je skvelý pocit – a konečne si dovolila pozrieť sa na Amuna. Dych jej uviazol v hrdle.
Svetlo ohňa ho láskyplne pohládzalo svojou žiarou a prepožičiavalo jeho tmavej pokožke zlatistý nádych. Nádych, ktorý si predtým nevšimla. Pozoroval ju, so zvláštnym zasneným výrazom na nádhernej tvári a napoly zjedeným jablkom v ruke. Očividne sa tiež očistil, lebo na tvári už nemal špinavé šmuhy.
„Dovoľ mi obviazať ti rany,“ povedala potichu.
Zasnený výraz zmizol, zrenice sa mu rozšírili a nozdry zachveli, akoby náhle zacítil korisť. Prekvapene ho sledovala. Čo také povedala?
Tvoja starosť o mňa je milá, ale ak by si ma mala obviazať, musela by si na mňa položiť ruky. A ja chcem na sebe tvoje ruky z iného dôvodu.
„Jaja... dobre.“
Poď sem. Jeho tón bol natoľko pevný a požadovačný, že ju ani nenapadlo odmietnuť.
Rýchlo k nemu preliezla. Odložil jablko nabok, ale nedotkol sa jej. Iba na ňu jednoducho pozeral.
Čakal. Vyčkával. Čupla si k nemu a nadýchla sa ho. Santalové drevo malo v sebe teraz dym z rašeliny.
Mala by ho najprv obviazať, však? Až potom sa ho dotkne z iného dôvodu. „Jaja som si zabudla vziať potrebné veci.“ Boli niekde tu a
Zabudni na ne. Teraz ma pobozkáš, Haidee.
Jeho teplo sa okolo nej vinulo ako hustý vinič. Keď sa narovnala, mala pocit, že je takmer v tranze. „Áno,“ povedala. Konečne. Ďalší bozk. Presne po tom túžila. Zdalo sa, že celú večnosť.
Bozk medzi tebou a mnou a nikým iným.
„Áno.“ Znelo to ako prosba vychádzajúca hlboko z vnútra.
Urob to teda. Jeho hlas bol ako šľahnutie biča, povzbudzoval ju a zároveň varoval.
Vtedy si uvedomila, že on v určitom smere stále bojuje so svojou túžbou, presne ako to robil v sprche, a potom od nej odišiel. Napriek tomu, že sa ich jazyky prepletali, stále jej chcel odolať, udržať si od nej odstup.
Už mu to nedovolí.
Ak má do svojho bozku dať všetko, musí to urobiť aj on. Je to len fér.
„Jaja ťa nepobozkám,“ povedala a zachvela sa, lebo zúžil oči do nebezpečných štrbín. „Myslím tým, že to neurobím preto, lebo som ti vďačná, a ani preto, aby si poľavil v ostražitosti alebo aby som ťa nalomila. Urobím to preto, lebo ťa chcem. Takže sa priprav. Lebo to isté očakávam od teba. Ak nedokážeš urobiť to isté, povedz to teraz.“


17 komentářů:

  1. Ďakujem pekne za super kapitolu... kto je ten Zlý muž?...

    OdpovědětVymazat
    Odpovědi
    1. Je to Marcus, spomínal sa v druhej kapitole. On ju zachránil, keď jej rodičov zabili, ale potom sa k nej nesprával dobre.

      Vymazat
  2. Moc děkuji za kapitolu. Katka

    OdpovědětVymazat
  3. Juj čo je Haidee zač? Vážne sa snažím túto hádanku rozlúštiť ale stále nič :D Ale zdá sa, že Amuna niečo zarazilo keď mu ukazovala miesto kde je jej schránka... V každom prípade vďaka za kapitolu ❤❤❤❤❤❤❤

    OdpovědětVymazat
    Odpovědi
    1. No jo, na to si ešte počkáme :-). To sa dozvieme až ku koncu, keď príde rozuzlenie ;-)

      Vymazat
  4. Dakujem za skvele pokracovanie. GabiM

    OdpovědětVymazat