čtvrtek 25. ledna 2018

NEjtemnější tajemství - Kapitola 14


Toto je fakt božie, pomyslel si Strider s pomalým úsmevom.
Odkedy ich Lucien premiestnil, uplynulo niekoľko hodín. Čáry-máry-fuk a pred ním a Williamom bol zrazu Paris. Paris muž, nie to mesto. Hoci bol večer ešte ďaleko, Paris bol na dobrej ceste dopracovať sa k intoxikácii ambróziou. Už teraz sa smial ako blázon. A tak namiesto toho, aby ho niekam odtiahli a začali hľadať rodičov Gilly, aby ich zamordovali, ako mali v pláne, rozhodli sa Strider a William, že Parisa neponechajú v jeho chúlostivom stave napospas osudu. Postarajú sa oňho – a taktiež spláchnu pár korbeľov ambrózie – a ráno sa vydajú do ulíc spoločne.

Bratská láska a tak. Veci, ktoré robím pre mojich priateľov. Niežeby bol Strider opitý, nie, on bol ten triezvy.
Oprel sa o luxusné mäkké ležadlo nachádzajúce sa na rozľahlom ranči, ktorý Paris prenajal. Zo všetkých miest to musel byť práve Dallas v Texase. Promiskuita sa patrične vyparádil, mal na sebe kovbojský klobúk (divné), bol bez košele (pochopiteľné), s rozopnutými džínsami (šikovné) a kovbojskými čižmami (znova divné). Vyzeral ako zlodej dobytka alebo čo.
Dievčatá, ktoré Paris pozval na párty, boli praktickejšie. Obliekli si bikiny.
Najlepšie bolo, že ako plávali v bazéne osvetlenom mesiacom a svetlom lámp, hrali sa a smiali, Strider si uvedomil, že vždy preferoval ženy s veľkými kozami a množstvom mejkapu. Darilo sa mu zabudnúť na tú otravnú Haidee a to ako rozkošne a krehko vyzerala v Amunovom náručí. Náručí, ktoré malo byť jeho. Ale to je jedno.
„Beriem si tú bez podprsenky,“ povedal William sediaci po Striderovej ľavici a hodil do seba pivo s ambróziou. „A tú, čo má na sebe zubné nite.“ Za posledných päť minút piatykrát zmenil rozhodnutie. V tejto chvíli už mal zabranú každú ženu v dohľade.
„To sú tangá, ty tupec,“ povedal Paris sediaci po Striderovej pravej ruke. Slová sa mu trochu plietli.
Tiež sedeli opretí na ležadlách a spolu so Striderom predstavovali široko-ďaleko jediných kohútov v tomto malom kurníku.
Dievčatá boli pred nimi a niektoré z nich sa rozhodli využiť betónový okraj bazéna ako tanečný parket. Bohovia, miloval túto modernú dobu, v ktorej sa ženy neboja trieť sa jedna o druhú.
„Ak tú vec, ktorá sa jej zarýva do zadku, nazývaš tangá, čo je potom tá šnúrka, ktorú má cez bradavky?“ protirečil William.
„Odvážny vršok z bikín,“ povedal Paris, a potom prikývol, akoby chcel potvrdiť svoju genialitu. „A len tak mimochodom, vyberám si prvý, lebo som ich pozháňal a priviezol ich sem. A zaberám si tú bez podprsenky.“
„Kde si ich vlastne splašil?“ opýtal sa Strider.  Zvláštne. Aj jeho slová zneli skomolene.
„V striptízovom bare v meste,“ odvetil Paris a dopil svoje pivo. „Keď máš dosť peňazí, môžeš mať čo len chceš. Možno okrem Twinkies[1]. Tie som nikde nenašiel.“
William si dvoma prstami poklepal po brade. „Už si ich mal?“
„Myslíš Twinkies?“ Paris prikývol. „Len raz, ale na ten zážitok nikdy nezabudnem. Človeče, to ti je ako božská manna.“
„TwinParis, ty hlúpy idiot.“ William rozčúlene pokrútil hlavou. „Myslel som tie ženy.“
Paris, teraz už tiež rozčúlený, rozhodil rukami. „Ako mám asi tak vedieť, či tie ženy niekedy mali Twinkies? Vidím ich prvýkrát v živote.“
„Dobrí bohovia.“ William si pritlačil prstami o koreň nosa. „Už. Si. Spal. S niektorou. Z tých. Žien?
„Aha. Jasné, spal. Prečo si sa rovno neopýtal?“
„Konečne sme sa niekam dostali,“ povedal William. „S ktorou?“
Kvôli svojmu absolútne úžasnému démonovi Paris nemohol pretiahnuť dvakrát tú istú ženu. Iste, ak nezaliezol aspoň raz denne s niekým do perín, neznesiteľne zoslabol, ale to bola len malá cena za neobmedzenú súlož.
„Akoby som si pamätal,“ odvetil Paris.
„Tvoj vták si to vždy pamätá.“
„Nuž, práve v tejto chvíli sa s ním nerozprávam, takže...“
„A sme zas v slepej uličke.“ Williamov povzdych bol rovnako suchý ako jeho tón. „Jednoducho sa budeš musieť zmieriť s tou, ktorú ti vyberiem.“
„Akoby niektorá mohla dať prednosť tebe predo mnou.“
Williama tá urážka pobúrila. „Len počkaj a uvidíš. Každá jedna z nich mi bude zobať z ruky.“
„Len ak nájdeš jeden z tých lahodných Twinkies,“ odvrkol Paris.
Strider prevrátil očami. Samoľúbi tupci. Každý, kto má oči vie, že z nich troch je za pekného on.
Jeho démon okamžite rozpoznal výzvu, ponaťahoval sa a pripravil sa urobiť všetko, čo treba, aby dokázal, že je to pravda.
Vyhrať?
Ľahni. Dnes večer sa nepotreboval hádať.
„Hej, William,“ zakričala z vody nádherná rozjarená blondínka. „Vravel si, že by si ma rád ochutnal, keď som mokrá. Nuž, som veľmi, veľmi mokrá,“ dokončila zastretým prosebným hlasom. „Poď ma ochutnať.“
„Ešte nie si dosť mokrá, zlatíčko. Ďalej sa hraj a ja ti dám vedieť, kedy budeš pripravená.“
Napriek všetkým rečiam o tom, ako si zaberá ženy, sa William zatiaľ nedotkol ani jedinej. Strider však áno. Už stihol vziať hore jednu s modrými prameňmi vo vlasoch farby piesku. Štyridsaťpäť minút si na jej ochotnom tele vybíjal svoje sexuálne potreby. Nútil ju stonať, kričať a zvíjať sa, ba dokonca prosiť.
Zjavne bol najlepší, akého kedy mala. Niežeby niekedy pochyboval, že by tomu tak bolo. Niežeby niekoľko minút po ich milovaní napäto čakal, či ho neskláti bolesť, lebo na ňu nevybalil svoje patentované ťahy a staral sa len o svoje potreby.
Keď si on a Porážka uvedomili, že si môžu pridať ďalšie meno na ich stále sa rozrastajúci zoznam dokonale uspokojených žien – niežeby si tie mená pamätali – Stridera to malo vystreliť rovno k ďalšiemu vyvrcholeniu. Ale pocit víťazstva s ním nič nerobil. Necítil sa lepšie ohľadom svojej situácie. Možno sa cítil dokonca horšie. Tak nejako prázdny alebo čo.
Dievča okamžite potom zaspalo, vďaka bohom, lebo keby sa s ním chcelo rozprávať, celkom vážne by si odrezal uši. Sex, fajn. Konverzácia, to nie. Mal by ju nechať odpočívať, ale neveril jej natoľko, aby ju nechal bez dozoru, a tak ju odniesol znova von a položil ju na pohovku – na opačnú stranu bazéna, kde ešte stále spala. Človek nikdy nie je dosť opatrný.
Ale aj tak to bolo fajn. Nebola to výzva, ani v najmenšom, a jemu sa to páčilo. Páčilo sa mu, keď mohol len tak relaxovať. S Ex tam bude vždy výzva, bude ovplyvňovať všetko, čo robí, takže bude neustále na hrane. Pravdaže to tiež znamená, že keď ju konečne získa, bude jeho potešenie z výhry neprekonateľné. Čím ťažší boj, tým sladšie víťazstvo.
Niežeby mu teraz na tom záležalo. V tejto chvíli potreboval niečo jednoduché, dočerta. Zaslúži si to, aspoň raz. Aj keby mal zistiť, že to je vlastne nahovno.
„Prečo sa k nám nepridáš, Paris?“ zavolala na nich medovým hlasom jedna brunetka a vrátila Striderovu myseľ späť na ich večierok. Sedela na okraji bazéna a hompáľala nohami v krištáľovej vode. Prstom obkrúžila jednu z obnažených bradaviek a jemne si zahryzla do spodnej pery. „Chcem sa ťa dotýkať, už od chvíle, keď si ma pozdravil.“
Niekoľko ďalších zasnene vzdychlo, akoby si aj ony spomenuli na ten prvý raz. Akoby Parisove „Ahoj“ bola tá najvzrušujúcejšia konverzácia, akú mali to potešenie zažiť.
„Celý čas ťa sledujem,“ odvetil Paris. Znelo to ako hlboké pradenie. „A ako vidíš, neviem sa dočkať, kedy ťa budem mať. Ale prv než si trúfnem ťa čo i len pobozkať, musím sa začať ovládať.“
Dievča sa zachichotalo.
Paris naozaj vedel, ako so ženami hovoriť, lichotiť tak, aby neublížil, a pritom šli veci podľa jeho predstáv. Udržať si svoju pozíciu a pritom si k sebe nikoho nepustiť. Strider si však pomyslel, že Parisove predstavy o tom, ako majú veci ísť, sú hlúpe. To chcel noc stráviť sám?
A čo to má vlastne znamenať? Čo je Strider nejaké žrádlo pre psy? Kto zakričí naňho? Kde je jeho „poď sem a hraj sa so mnou“? Možno si mysleli, že chce tú ženskú s pieskovými vlasmi. Nuž, on chcel tú bez podprsenky.
Vyhrať. Porážka sa trochu natiahol a prakticky vrnel nad možnosťou ukradnúť Parisovi náklonnosť toho dievčaťa.
Dočerta s tým. To nemôžem mať ani jednu jedinú noc pre seba?
Démon ešte viac zavrnel. Čo znamenalo Zabudni.
Dnes v noci som ti už dal víťazstvo.
VYHRAŤ.
Fajn. Tak ešte jedno. Ale nebude to boj, ktorý jeho démon chcel. Zamračený Strider ukázal na najmenšiu ženu v skupinke. „Ty.“
Od radosti sa jej rozšírili oči. „Ja?“
Bola trochu staršia než ostatné, mala čosi pod tridsiatke, čierne vlasy a zelené oči. Tak trochu si želal, aby bola blond, ale mala na chrbte niekoľko tetovaní – vtákov, nie slová a tváre, niežeby na tom záležalo – takže si povedal, že to pôjde. Niežeby bol vyberavý alebo tak, alebo že by mal vyhranený typ. Len vedel, čo chce, a na tom nie je nič zlé.
„Hej, ty. Poď sem, zlatko,“ povedal a prstom jej pokynul, že má prísť bližšie.
Zachichotala sa a hneď vyskočila. Niekoľko dievčat ju žiarlivo sledovalo, ako pribehla k nemu a zvalila sa mu na kolená. Spokojne prikývol, takto to má byť.
Tu máš svoje „ešte jedno“, ty malý sráč.
Porážka stíchol, šťastný, že má svoju výhru, ale znudený, že to šlo tak ľahko.
Strider si povzdychol. Žena sa predtým bola okúpať a jej zlaté plavky boli stále vlhké. Zadkom sa posunula tak, aby sedela rovno na jeho polotuhom penise, zaklonila sa a ponaťahovala sa na ňom. Jej veľké – naozaj veľké – prsia sa týčili dohora, bradavky presvitali skrz látku plaviek, a vrtela sa na ňom, aby trením sa o jeho telo dosiahla plnú erekciu.
Náhle zatúžil, aby držal jazyk za zubami. Nechcel, aby sa oňho niekto trel – ani aby s ním niekto hovoril. Dočerta aj s jeho neodolateľným sexuálnym magnetizmom.
„Trochu zvoľni,“ povedal jej a chytil ju za boky, aby ju donútil spomaliť. „Potrebujem pár minút, aby som sa spamätal zo vzrušenia, že ťa tu mám.“
Vďakabohu sa prestala hýbať. Trochu sa zvrtla a pozrela naňho spod ťažkých viečok. „Chceš aby som sa otočila?“
Zacítil broskyne a dym z cigariet. „Vlastne by si mohla byť dobré dievča a priniesť mi z kuchyne ďalšie pivo.“ Zdvihol ju a ťapol po pevnom zadku. „Musím znova nabrať silu, inak nebudem schopný držať krok s takou talentovanou a nádhernou ženou ako si ty.“
Ťapnutie nečakala a zjojkla, potom sa otočila a cez plece naňho vrhla zúžený pohľad. „Pivo?“
„Hej, a o niečo neskôr aj trochu tvojho času,“ rýchlo dodal, aby mu ďalej nekládla otázky. „To je dobré dievča.“
„Prines aj mne jedno, srdiečko,“ zavolal za ňou Paris. „Ale neotváraj ho, dobre?“
Zagánila naňho a vrútila sa dovnútra. Kuchyňa bola hneď vedľa terasy a mala sklenené dvere, takže videl, ako siahla do chladničky, otočila sa a kráčala späť. Keď k nemu došla, bola už pokojná.
Keď si mu chcela znova sadnúť na kolená,  zabavil jej pivá a postrčil ju smerom k bazénu. „Sledovať ako plávaš je tá najsexy vec na svete. Ukáž mi znova tie pohyby labute a vystreľ ma rovno do neba.“
„Ale myslela som, že chceš... Ak si si istý, že nebudeš...“
„Som si istý. Už len pri pomyslení na tvoj pôvab úplne slintám.“
Hrdo vystrela plecia a trielila k bazénu, aby mu vyšla v ústrety. Strider hodil Parisovi pivo.
„Práve som dostal úplne najlepší nápad,“ povedal William vo chvíli, keď boli sami. Nuž, aspoň tak sami, ako mohli byť traja chlapi s terasou plnou striptérok. Zlomyseľne sa usmial. „Chcem Maddoxa. Premýšľam, že by som ho požiadal... Zavolajme mu.“
Paris vysypal do piva vrecúško ambrózie a dal si glg. Tekutina mu uviazla v hrdle a on sa rozkašľal. Až po údere päsťou do hrude sa spamätal a podarilo sa mu povedať: „Chceš ho požiadať o ruku? Toho hundroša Maddoxa? Do riti, Willie, prečo si nám nepovedal, že si masochista, a ešte k tomu na mužov? Si taký delikátny, že akonáhle mu vlezieš do postele, poláme ti kosti. A navyše sa už usadil s Ashlyn. Skús to naňho a tá kráska ti vylepší ksicht.“
William prevrátil očami a vytiahol z vrecka požičaných plaviek Parisov mobil. „Myslel som tým, že by som mu zavolal a vystrelil si z neho, vy idioti. Čo je to s vami? Padli ste na hlavu? Budeme do telefónu ťažko dýchať a opýtame sa ho, čo má na sebe. Stavím sa, že s ním ešte nikto neskúšal sex po telefóne.“
„Hej!“ Paris sa pri pohľade na malé čierne zariadenie zamračil. „To som mal schované v izbe!“
„Ja viem. Tam som ho aj našiel, keď som sa ti hrabal vo veciach.“ William sa nad svojimi hriechmi ako obyčajne vôbec nerozpakoval. „Takže, kto má titánové gule na to, aby to urobil, hm?“
Porážka zodvihol ruku ako v škole. Jediné dieťa v triede, ktoré pozná odpoveď na zdanlivo neriešiteľnú matematickú rovnicu na tabuli.
Ale už dosť! Už si mal svoje „ešte“.
„Prečo Maddox?“ opýtal sa Strider. Ak mu niekto dokázal nakopať zadok aj cez telefón, tak to bol strážca Násilia. V okamihu, keď mu začne Strider opisovať všetky nemravnosti, ktoré s ním akože chce robiť, bojovník pravdepodobne nájde spôsob, ako ho na diaľku zaškrtiť.
William blysol svojimi dokonalými bielymi zubami. „Pretože bude najviac nadávať a ja sa budem najviac smiať. Takže ideš do toho alebo nie?“
„Daj mi ten hlúpy telefón,“ zavrčal Strider, roztvoril dlaň a pohýbal prstami.
„Hlúpy?“ William sa schuti zasmial. „Už si si niekedy všimol, aký si zrazu zdvorilý, keď si nadratý? A vieš, čo sa hovorí. Skutočný charakter muža sa spozná vtedy, keď je na šrot. Musíš sa zmieriť s faktami, priateľu. Si latentný džentlmen.“ Pokrčil plecami. „Babrák!“
„To si píš, že som!“
Ešte aj Paris sa na tom smial.
Strider Williamovi vytrhol telefón z ruky a začal vytáčať. Hej, Maddoxa – ako všetkých ostatných bojovníkov – mal Paris na rýchlej voľbe, ale Strider nevedel, pod ktoré číslo si ho uložil a nechcel sa pýtať. Ak by sa ukázalo, že Stridera nemá pod jednotkou, musel by toho bastarda vyzvať, aby svoju chybu napravil, a to sa mu nechcelo.
O pár sekúnd neskôr si Strider uvedomil, že zvolil nesprávne číslo, lebo zdvihlo nejaké hlúpe dieťa a povedala „Čo chceš, kámo?“
Strider rýchlo zložil a skúsil to znova. Tentokrát číslo vyťukal veľmi opatrne. Po prvom zazvonení to prepol na hlasitý odposluch.
Maddox zodvihol o pár sekúnd neskôr. Lapal po dychu a hlas mal zachrípnutý od námahy. „Čo sa deje, Paris?“
William a Paris sedeli na kraji svojich ležadiel a pozerali na Stridera so širokými úškrnmi na tvári. Bojovníkov už dávno nevidel takých šťastných a uvoľnených, a uvedomil si, že túto dovolenku potrebovali rovnako ako on.
Strider do mikrofónu vydýchol a potom zastonal, akoby bol zaborený hlboko v ženskom tele. Snažil sa neuškŕňať sa.
„Paris?“ opýtal sa zmätene Maddox. „Si tam? Si v poriadku?“
Obaja bojovníci si museli zahryznúť do päste, aby sa nerozosmiali, ale aj tak im unikli pridusené zvuky.
„Si nahý, krásavec?“ opýtal sa Strider, čo najviac napodobujúc vzrušenú ženu. „Lebo ja som.“
Jeho slová sprevádzalo ďalšie pridusené chrochtanie.
„Strider? Nesnaž sa zapierať. Spoznal som tvoj hlas. Čo do pekla robíš s Parisovým telefónom? Myslel som, že si v Ríme. A ďalej, čo ti je do pekla po tom, či som nahý alebo nie? Máš presne dve sekundy, aby si to vysvetlil, inak ti cez telefón vytrhnem jazyk z úst a
Nastalo ticho. Potom sa ozvalo praskanie a tlmené „Daj mi to,“ vyslovené rozhorčeným ženským hlasom. Vzápätí sa ozvala Ashlyn, za normálnych okolností tichá a rezervovaná, a ostro sa opýtala: „Je toto opilecký telefonát môjmu manželovi?“
„Áno madam,“ povedal Strider a zvyšní dvaja konečne vybuchli do smiechu, popadali zo stoličiek a celé telá sa im triasli od veselosti. „Človek sa musí zabaviť. Aj keby ho tá zábava mala priviesť na svoj vlastný pohreb. Tak ako, je? Myslím nahý.“
„Nie, nie je, len pre tvoju informáciu. Posilňuje. Ja, ehm, trošku som ho vytočila, takže si teraz vybíja prebytočnú energiu o stenu.“
Smiech pokračoval ďalších niekoľko minút, až kým veselosti neprepadla dokonca aj Ashlyn. „Vy ste nenapraviteľní, chalani. Toto nie je vtipné! Keď zložíme, pravdepodobne zničí ďalšiu stenu.“
„Dobre. Potreboval už vstať z postele a robiť konečne aj niečo iné než“ Strider sa zarazil, aby nepovedal niečo, čo by Maddoxa ešte viac rozzúrilo.
„Než prinášať mi potešenie?“ dokončila zaňho aj tak Ashlyn. „Keď ho najbližšie uvidíš, zmeníš názor. Kvôli deťom je z neho v poslednej dobe vynervovaná troska. S každým, koho stretne, vyhľadáva spory, dokonca ho už aj zatkli. Dvakrát. O dva týždne alebo tak nejako sa vraciame do pevnosti. Potrebuje vás, chlapci. Lebo ak zostaneme sami dlhšie, tak – a teraz sa nesmejte – ho zabijem, kým bude spať.“
Strider sa zasmial. „Stavím sa, že teraz si želáš, aby si ho nevyslobodila z jeho smrteľného prekliatia.“ Kedysi bol Reyes nútený každú noc Maddoxa zavraždiť a Lucien zase musel dopraviť jeho dušu do pekla. Ashlyn sa podarilo prekliatie zvrátiť a všetkých ich zachrániť.
„Chcem len ticho a trochu pokoja. Nežiadam tak veľa, či áno?“ povedala nahlas. Potom, už mäkším tónom, dodala: „Vy ste tam v pohode?“
„Nebuď k nim milá,“ vyštekol Maddox zozadu. „Potrebuješ odpočívať, a oni vyrušujú.“
„Ale no tak, kuš,“ odvetila. „Keby bolo po tvojom, odpočívala by som každú minútu dňa. A neviem, akoby som asi tak mohla odpočívať, keď sme von, uprostred mesta, a ty ničíš ďalšiu budovu. Okrem toho, chýbajú mi a chcem sa s nimi porozprávať.“
To Maddoxa umlčalo. Svojej vzácnej Ashlyn nedokázal nič odoprieť.
„Máme sa super. Ja, Willie a Paris sme na dovolenke. Spolu,“ dodal Strider. Pohodlne sa uložil na ležadlo, voľnú ruku si dal pod hlavu a premýšľal, či niekedy mal taký uvoľnený vzťah so ženou. „A vy ste tam v pohode? V poslednom čase žiadne problémy?“
„Okrem Maddoxových nervov? Ani náznakom.“
Neopýtal sa, kde sú alebo čo presne robia. Okrem ničenia verejného majetku. Nechcel to vedieť. V ignorancii bola blaženosť. Okrem toho, ak by sa lovcom niekedy podarilo vytiahnuť si hlavu zo zadku a zajať ho, nebude poznať tajomstvá, ktoré by im vyklopil.
Tajomstvá. Amun. Ex.
Zaťal zuby. Nechceš na nich myslieť, spomínaš? „Ako sa majú Stride a Stridetta?“ Ako ich priateľ si vzal na seba bremeno voľby mien pre ich dvojičky.
„Chcel povedať Liam a Liama,“ zakričal William, ale potom mu cez tvár prebehol tieň a jeho úsmev zmizol.
„Madd a Maddera kopú ako profesionálni futbalisti,“ odvetila hlasom mäkkým od lásky a nehy. „Prisahám, že keď konečne prídu na svet, budeme mať plné ruky práce.“
„Len tak mimochodom, s týmito rečami o deťoch si úplne zruinovala náš opilecký hovor, Ash,“ hrešil ju William.
„Vážne,“ pritakal Paris a prikývol.
Zasmiala sa, s neskrývaným potešením. „Nič iné ste si ani nezaslúžili, chlapci.“
„Zlož ten telefón, ženská,“ povedal náhle tvrdo Maddox. „Niekto prichádza.“
„Ajaj. Už musím ísť,“ povedala a zvesila skôr, než stihol ktokoľvek odpovedať.
Strider hodil telefón Parisovi, ktorý ho nechytil. „Myslíš, že majú problémy?“
„Ale čoby,“ povedal Paris a uchmatol telefón skôr, než ho vezme William. „Ten niekto, kto prichádza, je pravdepodobne Maddox.“
„Hej, zrejme ju ťahá späť na miesto, kde bývajú, aby sa s ňou porozprával on sám,“ povedal William, a dodal: „alebo s jej telom.“
Skôr než stihol Porážka vysloviť svoju vlastnú domnienku, Strider zmenil tému. „Takže čo ideme robiť?“ Už zo zvyku očami preskenoval okolie.
Zistil, že ich dievčatá pozorujú. Ich veselosť ich zmiatla, ale zjavne aj očarila. Mali zasnené výrazy, akoby práve plánovali trojitú svadbu.
„Asi by sme si mohli každý vziať jednu-dve ženy a zamieriť do spálne.“ Paris tou vyhliadkou nevyzeral byť nadšený. Ale aspoň sa nechystal odoprieť si svoju dennú dávku.
„Hej,“ odvetil William a znel depresívne.
Strider poznal Parisov problém. Žena, po ktorej nadovšetko túžil, prvá, s ktorou bol schopný mať sex viac než raz, mu umrela v náručí, postrelená svojimi vlastnými ľuďmi. Lovcami. Ako Ex.
Tentokrát sa Strider ani nepokúsil prestať na ňu myslieť. Zatiaľ. Bola tiež medzi strelcami? Pravdepodobne. Na svete nebolo chladnokrvnejšej mrchy. Doslova. Ešte nikdy nestretol nikoho, koho telo by bol studené ako telo toho dievčaťa – pravda okrem tých, ktorých poslal do márnice. Ako kedysi Ex.
Bola studená preto, lebo bola stále mŕtva? Bola čosi ako zombie?
Tá možnosť stála za zváženie. Neskôr. Teraz chcel zistiť dôvod Williamovej nezvyčajnej mrzutosti. To je omnoho bezpečnejšia téma. Bol tu niekto, koho bojovník chcel, ale nemohol mať? Niekto, koho stratil? To preto si teraz držal odstup, hoci predtým bol ešte perverznejší než Strider? Vážne, zatiaľ sa nedotkol ani jedinej striptérky. Ani len plesnutie po zadku.
„Takže, som jediný, kto vidí to mŕtve dievča pri Parisových nohách, alebo čo?“ opýtal sa William konverzačným tónom.
Strider a Paris naraz stíchli. Mŕtve dievča?
Striderovi sa ako prvému podarilo nájsť znovu hlas. „Čo tým myslíš?“ Pozeral ako divý, ale nevidel ani náznak ničoho... mŕtveho.
„To je nejaký vtip?“ opýtal sa Paris, s neskrývanou hrozbou v hlase.
„Žiaden vtip, prisahám.“ William zdvihol ruky na znak neviny. „Ukázala sa pred pár minútami a tak nejako sa hodila na zem vedľa tvojho ležadla. Práve má omotané ruky okolo tvojho členka.“ Pohľad upieral na to isté miesto, akoby si ju prezeral. „Má tmavé vlasy a na koži škvrny od piesku. Alebo sú to možno pehy. Má na sebe roztrhané biele rúcho a z chrbta jej vyrastajú čierne krídla. Óóó, má pekné ruky. Pozrime sa na ne. Stavím sa, že s nimi dokáže robiť všelijaké prasačiny.“
Paris bol o sekundu nato na nohách a divokým pohľadom skúmal betón okolo svojho ležadla. „Kde je? Kde, dočerta?“
Zamračený William ukázal presne na miesto, kde stál Paris. „Stojíš na nej. Hej, dievča. Dievča. Nemyslím si, že ťa vidí. Alebo cíti. Ak ho budeš takto držať, nepomôže ti to.“
Paris uskočil a s úpenlivým zastonaním padol na kolená. Tľapkal po zemi na mieste, o ktorom bola reč, akoby sa snažil zahasiť oheň. „Necítim ju. Si si istý, že je tu?“ Bol zúfalý.
„Uhm, je.“ Williamovo obočie sa niekoľko sekúnd mraštilo, ale potom sa narovnalo, lebo konečne pochopil. „Tuším som vám to nikdy nepovedal chlapci, ale vidím mŕtvych ľudí. Och, a pozrite. Tam je Kronus.“
Kronus, kráľ bohov. Strider vytreštil oči, ale nevidel žiadne jasné svetlo ohlasujúce príchod vládcu. Všetko bolo také ako predtým. Nie, to nie je pravda. Paris stvrdol, jeho tvár bola stelesnením zúrivosti. Hrozivo sa mračil a ceril zuby.
Kronus im dal medailóny, aby ich ukryl pred bohmi, ale  potom ich vzal späť so slovami, že Lordi ich zneužívajú. Inými slovami, Kronus chcel v každom okamihu vedieť, kde sú. Tu bol dôkaz.
„Čau, kamoš. Ako sa máš?“ William zakýval. „Berieš to dievča?“ Ticho. „Fíha, to máš odvahu. Nevyzerá, že by s tebou chcela odísť.“ Znova ticho. Nevyzeral, že by mu vadilo, že sa rozpráva sám so sebou. „Dobre teda, ale buď k nej ohľaduplný. Myslím, že Parisovi sa páči. Nuž, maj sa.“ Znova zakýval.
Paris počúval a mračil sa. Bol čoraz rozčúlenejší. Pri „maj sa“ sa vrhol na Williama a pokojnú noc narušil jeho rev.





[1] Malé koláčiky

10 komentářů: