neděle 9. července 2017

Zachráněná temnota - Kapitola 8



„Nemusela si byť násilná,“ frflal Dario, keď konečne našiel svoj hlas a dych.
Angelica ho po svojom útoku odvliekla do vozidla a zapla motor, aby sa zahriali. Mali posledné zvyšky paliva a nemalo zmysel sa kamkoľvek pohnúť, pretože Erin by teoreticky mala zaznamenať jeho presnú polohu na Zemeguli.
„Nemala som na výber. Absolútne neovládaš svoju myseľ. A dobre vieš že by som ti smrteľne neublížila.“

Trel si zmodralé hrdlo. „No v tej chvíli som mal iný pocit.“
Vypla motor. Ktovie koľko hodín budú čakať. Do tejto oblasti nelietajú pravidelné linky.
„Obaja vieme, že keby si veľmi chcel, spacifikuješ ma za pol sekundy.“
Pokrútil hlavou. „Sotva. Chýba mi krv a telo slabne. Šťastie že sú nad nami oblaky, inak by ma slnko vážne spálilo.“
Neisto naňho pozrela. Normálne by bez kŕmenia vydržal dlhšie, ale treskúca zima, mučenie a LSD si vyberali svoju daň. „Čoskoro ťa prídu vyslobodiť,“ povzbudila ho.
„Snáď nás,“ opravil ju.
„Ja nie som ohrozená. Nezabúdaj, som len nevidený sprievodca.“
„Čo ti tak vadí na tom, že by ťa iní videli?“ opýtal sa podráždene. Jej reči mu liezli na nervy.
„Je to proti pravidlám. Stovky rokov som strávila v pozadí. Neviem ako sa správať, keď ma niekto vidí,“ ohradila sa.
„Bola si predsa človek,“ spomenul si. „Vieš ako vyzerá bežná interakcia.“
Odfrkla si a zahľadela sa do diaľky pred nimi. „Ver mi, vtedy som si mohla len želať aby som bola neviditeľná.“
„Prečo?“
Pokrútila hlavou. „Môj život nebol ľahký a posledné čo potrebuješ sú depresívne príbehy.“
Prisunul sa k nej bližšie. Potreboval to počuť. Potreboval vedieť kto a ako ublížil jeho anjelikovi, aby sa uistil, že sa to nikdy viac nezopakuje. „Povedal som ti o hadovi. Je to najstráženejšie tajomstvo môjho života. Povedz mi o tom svojom, prosím.“ Nežne sa dotkol jej ruky v hrubej rukavici.
Nepozrela naňho. „Prečo? Prečo by ťa mal zaujímať osud niekoho ako som ja?“
Zvedavo naklonil hlavu. „Pretože mi na tebe záleží,“ povedal úprimne.
„Na mne nikomu nezáleží,“ pípla dievčenským hlasom.
S bolesťou v srdci jej stiahol bielu rukavičku a na jej prekvapenie ju pobozkal doprostred dlane.
Ten dotyk ju rozohrial na celom tele. Konečne naňho pozrela a zastonala, keď sa hneď neodtiahol. Bol to ten najnežnejší dotyk, aký kedy pocítila.
Dario si tiež stiahol rukavicu a preplietol im prsty. Páčilo sa mu aká je Angelica drobná a jemná. Chcel aby vedela aké to je, keď nie je sama. Keď vie, že sa za ňu niekto postaví a bude jej kryť chrbát.
Bohovia, ako len zo seba chcela dostať tú hrôzu. Povedať niekomu o tých strašných chvíľach smrteľnosti, len aby ju uistil, že sa to nikdy viac nezopakuje a že už nie je sama.
Vždy bola sama.
A nikto, nikdy, nebojoval za jej právo na čokoľvek.
„Ak... ak ti to poviem... budeš znechutený,“ varovala ho.
Prstom jej kreslil na ruke neurčité tvary. „Anjelik, videl som veľa hrôz. A buď si istá, že neexistuje nič na svete, čo by vyvolalo môj odpor k tebe.“
A myslel to vážne. Žena pred ním bola úprimná, dobrosrdečná a láskavá. Postavila sa presile a riskovala všetko, len aby ho zachránila. Keby mohol, vyváži ju zlatom, ale tých pár desiatok kíl by pre ňu bolo málo.
Vzdychla. Nechá ho, nech si vytvorí názor sám. Možno sa potom konečne vrátia k neformálnemu vzťahu a ona prestane chcieť... viac.
„Narodila som sa pred vyše dvesto rokmi v malej dedinke v Španielsku,“ začala. „Mama umrela pri pôrode. Boli sme veľmi chudobní a staromódni, otec neveril na žiadnych lekárov alebo aspoň vzdelanú pôrodnú babicu.
V našej malej komunite sa ženám veľa práv nedostávalo. Otec mi odmalička pripomínal, aká som príťaž. Nemohla som pracovať a živiť rodinu a nemala som ani veno, ktoré by uľahčilo môj vstup do manželstva.“
Hovorila to tak ľadovo a cynicky, až ho zamrazilo.
„Bola som jeho otrokom pre všetko – starala som sa o našu malú chatrč, varila, prala. Spávala som na zemi, pretože sme mali len jednu posteľ. A keďže otec bol hlboko veriaci, priam sa vyžíval v tom, že ma nechával hladovať, nedovolil mi umývať sa a odpočinúť si. Všetko v mene Božom, samozrejme, pretože to je naším údelom. Myslím, že niekoľkokrát...“ preglgla, „že sa ma dotkol. Nie práve otcovským spôsobom. Ale nikdy nezašiel ďalej a ja som nemohla tušiť čo je správne a čo nie.“
Dario, zatiaľ čo jej jednou rukou pokojne zvieral dlaň, druhú plný hnevu zarýval do sedadla pod sebou.
„Na ten život si veľmi nepamätám, bol jednotvárny,“ priznala. „A celkom som si zvykla. Práca, spánok, práca, spánok. Občasná bitka a urážky, ale to sa dialo väčšine žien v dedine.“
Len o mnoho rokov neskôr si uvedomila, že to vôbec nebolo v poriadku.
„Keď som mala šestnásť, otec ma raz za čas brával do neďalekého mesta na nákupy. Tam som po prvý raz prišla do kontaktu s vyššou triedou. Nie práve šľachtou, ale s bohatšími majiteľmi pozemkov. Jeden z nich si ma očividne vyhliadol a niekoľkokrát počas našich návštev si zašiel s otcom do krčmy.
No a len čo som dovŕšila sedemnásť, otec nadšene súhlasil so svadbou. Môj budúci manžel nechcel žiadne veno, vlastne mu ešte aj zaplatil. A keďže môj názor nikoho nezaujímal, pár dní na to som bola vydatá.
Vzal ma k sebe domov a okamžite do postele. Bola som vydesená a nemala som ani poňatia čo sa bude diať.
Môj... manžel, ktorý mal predo mnou štyri ženy, bol nadšencom diel markíza De Sade.“ Odmlčala sa, aby zahnala slzy a Dario išiel vyletieť z kože.
Poznal toho maniaka, aj jeho práce a čo je horšie, poznal takýchto “nadšencov“, ktorí si jeho diela vzali k srdcu ako Bibliu.
„Pripútal ma o posteľ,“ pokračovala tichučko. „Dostala som niekoľko úderov, keď som plakala, a aj rany bičom na prsia. Tiekla mi krv. Ale nebolo to nič v porovnaní s bolesťou, keď mi bez prípravy vzal panenstvo. Dal mi niečo do úst, aby som nekričala a pokračoval v... činnosti.
Mám to celkom zahmlené. Viem že som silno krvácala a nebola to panenská krv. Bol taký surový, že mi vnútri niečo... pretrhol. A tiež...“ Tentoraz sa roztriasla.
Dario premohol hnev. Angelica teraz potrebuje oporu, nie šialeného upíra. Opatrne, aby ju nevydesil, jej stiahol aj druhú rukavicu a obe dlane zovrel v rukách.
„Asi do mňa prenikol viacerými... miestami,“ zjemnila nepríjemný fakt. „A chcel mi odrezať... on sa pokúsil... urobiť mi... obriezku.“
Upír potlačil nevoľnosť.
„To je jedno. Viem že urobil horšie veci, ale odpadla som a prebrala som sa len na pár sekúnd. Bolesť ma hneď poslala do bezvedomia.
Ráno som sa zobudila slabá, dobitá a stále som krvácala. Povedal mi, že je to len trocha panenskej krvi a večer sa mám tešiť na druhé kolo. Potom odišiel a ja som sa sotva dokázala postaviť. Krv zo mňa doslova tiekla prúdom. Mala som početné zranenia po ihlách, nožoch a bičoch a jediné, na čo som v tej chvíli dokázala myslieť bolo, že tú bolesť viac neznesiem.
Nejakým zázrakom som vyšla z domu a mierila priamo k útesu s jasným cieľom – zabiť sa. Keď sa nad tým dnes zamyslím, aj tak by som asi neprežila do večera.
Každopádne, než som urobila posledný krok, zablyslo sa mi pred očami a odrazu predo mnou mávali krídlami dvaja anjeli. Bolesť zmizla.
Ponúkli mi možnosť stať sa anjelom. Kvôli čistej duši a nevinnosti. Vraj ma pozorovali už dlho. Ukázali mi, ako videli môj život oni – ako som potajme liečila zvieratká z lesov, nosila vlastné jedlo žobrákom za dedinou, prešívala staré šaty pre chudobné dievčatká, pomáhala opraviť dom vdove bez peňazí... je toho veľa.
Vysvetlili mi, ako to v nebi chodí a súhlasila som, len čo som sa dozvedela že nepoužívajú žiadne fyzické tresty a budem rovnoprávna medzi ostatnými. A tiež som chcela pomáhať takým ako som ja.“
Vysilene sa oprela o sedadlo a zaklipkala očkami. „Zvyšok je jasný. Nechali ma starnúť ešte asi päť rokov a vyliečili všetko, čo to zviera napáchalo. Dostala som vzdelanie a tréning v boji. A potom krídla.“ Usmiala sa. „Po prvý raz som nemala pocit hladu, zimy a ani menejcennosti, lebo som vedela, že tam niekde sú bytosti, ktoré ma pochvália za dobre odvedenú prácu, budú sa so mnou smiať a rešpektovať moje myšlienky.“ Na konci sa usmiala. Mala nanič život, ale tešilo ju že sa stala anjelom.
Dario jej stále trel dlane, napoly rozzúrený, napoly zhrozený. „A on? Ten bastard? Čo sa s ním stalo?“
„Umrel na syfilis pár rokov po mne. Dosť bolestivou smrťou. Okamžite bol za trest reinkarnovaný do strašných podmienok, ale viac neviem. Pre mňa to skončilo.“
Pocítil aspoň čiastočnú satisfakciu. „Preto si tak rada neviditeľná?“ došlo mu. „Lebo tak ti nemôže nikto ublížiť?“
Chcela sa priečiť, ale nevyšiel z nej ani hlások. Nemalo zmysel to popierať. Svoju traumu nikdy neprekonala. Sklopila pohľad na ich spojené ruky.
Dario jej nežne nadvihol bradu a prinútil ju pozrieť mu do očí. Jednu vec si musia ujasniť. „Anjelik, vieš že normálne to nebolí, však? Že je to príjemné a prirodzené.“
Hnedé oči potemneli a vytrhla sa mu. Áno, videla ako si ľudia spolu užívajú a rozhodne to nevyzerá na utrpenie, ale kdesi hlboko v srdci to nedokázala spracovať.
„Prosím, nerozoberajme to,“ šepla zlomene.
Akoby dostal ranu do rebier. Jeho anjelik si myslí, že sex jej môže len ublížiť! Keby mohol, osobne toho sadistu umučí k bolestivej smrti. „Anjelik,“ nenechal sa odbiť a znovu uväznil jej dlane. „Nerob to. Nezahadzuj niečo krásne kvôli niekomu, kto si ani nezaslúži titul človek.“
Po líci jej stiekla slza. Ona už nedokázala veriť v tú krásu, pretože videla k čomu to môže viesť. „Pre mňa je už neskoro.“
Lámalo sa mu srdce, a to už bol zmierený s tým, že žiadne nemá. Kto by tušil, že ho nájde vďaka jednému zlomenému anjelikovi? „Nikdy nie je neskoro.“ Naklonil sa k nej a prsty jednej ruky jej zahrabol do hebkých vlasov.
Ustrnula, ale nebojovala s ním. Bola si istá, že keby mu v tej chvíli povedala nie, okamžite by sa odtiahol. Je to predsa ten istý veľkráľ, ktorý pomáhal spísať Deklaráciu upírov, v ktorej znásilnenie a obťažovanie označili za druhý najhorší zločin ich sveta a aj ho kruto trestali.
Jej manžel ju nikdy nepobozkal. Ani nikto iný. A keď Dario priložil svoje pery na jej, nevedela čo ďalej. Paralyzovalo ju teplo, ktoré sa rozlialo v jej skrehnutom tele, tak ako neznámy pocit v žalúdku.
Jeho dotyk nebolel. Pevné pery ju hladili, nenaliehali. A ona dokázala len zavrieť oči. Jej snahy odtlačiť ho od seba skončili ako zúfalé zatínanie pästí na jeho oblečení, len aby neprestával.
Keď sa do boja pridal jeho jazyk, nevydržala to a zastonala.
Vtedy začal skutočný oheň. Upír jej prenikol do úst a ochutnával všetko, čo mohol. A očividne sa za tie tisícročia naučil, ako na to.
Angelica napodobnila jeho lenivé pohyby a keď jej jazyk narazil na ostrý tesák, celá sa rozochvela. Aké by to asi bolo, cítiť ten zub na pokožke?
A prečo ju to vôbec napadlo?
Dario potláčal úsmev nad jej nevinnosťou. Chcel byť tým, kto ju naučí všetky hriešne veci. Jeho penis súhlasil a predieral sa na slobodu, až to bolelo.
Ich dokonalú chvíľku prerušil vzdialený zvuk helikoptéry.
Zarazene sa od seba odtrhli a vyskočili von na sneh.
A skutočne! Na oblohe sa vznášala neurčitá šmuha a blížila sa k nim od severozápadu.
„Záchrana!“ nadchol sa Dario. „Dokázali sme to!“
Angelica si zahryzla do stále napuchnutej pery. V hlave si rýchlo urobila výpočty – hodina kým Erin kontaktuje dvor a vysvetlí im fakty. Minimálne tridsať minút na určenie lokality podľa jej pocitu. Ďalšia hodina na konverzáciu a plánovanie s Vasilym Ruským, kráľom miestnych upírov. On by, samozrejme, z Moskvy neposlal helikoptéru. To znamená, že zavolá poddaným v okolí.
Najbližšie mesto je Irkutsk, južne od nich. Ďalšia hodina pre helikoptéru.
„Ide od smeru, odkiaľ sme prišli,“ zamrmlala. Niečo jej nesedelo. Za prvé, neexistuje šanca aby ich našli tak rýchlo. Za druhé, ide zo zlého smeru.
Dario sa k nej spýtavo otočil.
„Tým smerom je len gulag.“ Oči sa jej rozšírili hrôzou. „Dario, to sú nepriatelia!“
Pochopil jej sled myšlienok a zazrel na helikoptéru. Uprostred snehu a bez poriadneho porastu sú ako päsť na oko. „Dúfam, že máš nejaký duchaplný plán.“
Pokúšala sa o ňu panika. Skákala pohľadom z Daria na vozidlo a zase naňho. Je jasné, že upír nemá dosť síl postaviť sa komukoľvek v helikoptére a ani nedokáže utekať dosť rýchlo.

Znova si nasadila kuklu a čiapku. „Dostaň vozidlo do pohybu! Hneď!“ prikázala mu.

23 komentářů:

  1. Tento komentář byl odstraněn autorem.

    OdpovědětVymazat
  2. Ďakujem veľmi pekne za pridanie ďaľšej kapitoly:)

    OdpovědětVymazat
  3. Dakujem za skvele pokracovanie. GabiM

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuji moc za další kapitolu, jen bych podotkla, že je tady opět špatné číslování kapitoly, řekla bych, že by to měla být 7. kapitola, již minulá kapitola měla špatné číslování. Jinak obrovské děkuji za tvé další skvělé pokračování. Jako vždy perfektní.

    OdpovědětVymazat
  5. Moc děkuji za další skvělou kapitolu ❤

    OdpovědětVymazat
  6. Srdečná vďaka za ďalšiu kapitolu... :-);-)

    OdpovědětVymazat
  7. Alexa Dík za ďalšiu super kapitolku, som veľmi rada že sa rozprávali o jej strašnej minulosti, aspoň vie ako chudinka žila 🙁 Teraz jej bude môcť postupne ukazovať krásu spoločného života a konečne bude aj on šťastný 😉 Samozrejme som zvedavá kto bude v helikoptére, žeby sa tá svina Gloria zase dala dokopy a proste sa nevzdáva v podrobení si Daria? No predpokladám že sa jej nakoniec budú musieť zbaviť jej zabitím 🙁 Alexa ešte raz Dík za kapitolku a už sa neviem dočkať pokračovania 😉😉😉😉

    OdpovědětVymazat
  8. To bolo tak pekné ☺Dakujem za kapitolu a teším sa na pokračovanie ☺

    OdpovědětVymazat
  9. Děkuji moc za další kapitolu :)

    OdpovědětVymazat
  10. Děkuji 🌸. Ještě by měla přiletět záchrana..

    OdpovědětVymazat
  11. A este jedna dnes ďakujem ďakujem ďakujem

    OdpovědětVymazat
  12. Vďaka za super kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  13. Děkuji za kapitolu. Katka

    OdpovědětVymazat
  14. Velké díky za další kapitolu Alexo, skvělá práce ;-). HankaP

    OdpovědětVymazat
  15. Dakujem za dalsiu skvelu kapitolu. VV

    OdpovědětVymazat
  16. Super !!!! Díky moc za další kapitolu !!!!!!!!

    OdpovědětVymazat
  17. Ďakujem za úžasnú kapitolu 😍👍

    OdpovědětVymazat