sobota 11. března 2017

Temná labuť - Kapitola 2


Lilica Swanová sedela uprostred cely. Zostala na svojom mieste už celé týždne... alebo len pár dní? Hoci boli mrežované steny také vysoké, že sa mohla úplne vystrieť do celej svojej výšky takmer stoosemdesiat centimetrov, zostávala v tejto polohe. Mohla tak sledovať, čo sa deje okolo nej bez toho, aby pritiahla nechcenú pozornosť. Osvedčený trik predátora.

Po jej pravici hrali štyria ozbrojení strážcovia holokarty. Rozprávali sa, do detailov rozberali nedávno dobyté územie a navzájom sa poštuchávali do rebier. Po jej ľavici bol „stôl“. Na jeho povrchu boli porozhadzované nože rôznych veľkostí a čepelí. Targon, ktorý ju zajal, rád hladil jeden alebo šesť, zatiaľ čo s ňou hovoril. Raz na nej použil vrúbkovaný nôž. Pomocou prúdu energie ju držal nehybnú a do krku, rúk a nôh jej urobil jemné, plytké rezy. Bolo to bolestivé a ponižujúce. Inokedy ju rovno bodol. Samozrejme, uzdravila sa, ale pretože bola slabá a slabo vyživovaná, hojila sa pomalšie než zvyčajne. To posledné zranenie od neho sa ešte stále nezahojilo. Spomienky na jej mučenie rozpálili hlboko v jej hrudi plamene zúrivosti.
Nemôžem na neho použiť svoje schopnosti. Ešte nie, ešte nie.
Keď nastane správny čas, ona sa postará, že aj on bude mať nejaké zranenia.
Hoci stále nedokázala ovládnuť životnú silu niekoho iného bez priameho kontaktu k pokožke, jej schopnosti z roka na rok boli silnejšie, zdokonaľovali sa. Dokázala ovládnuť – a zabiť – behom niekoľkých sekúnd. Momentálne bolo jej najväčšou prekážkou to, že nedokázala účinne ovládnuť a zároveň použiť svoj voodoo hlas na maximum v jeden deň. Pre najlepšie výsledky si musela vybrať jedno alebo druhé a dotiahnuť to do konca, nemohla si to v polovici rozmyslieť.
„–zakázané, aby sme sa k nej nepribližovali?“
Zachytili jej uši, keď o nej strážcovia začali hovoriť. Snažiac sa zo všetkých síl tváriac sa znudene – Načúvať rozhovoru? Čože? Kto? Ja? – dávala pozor na ich nasledujúce slová.
„Prečo asi? Pretože je to jeho sexuálna otrokyňa.“
„Ten lakomý bastard sa nerád delí.“
„A kto áno?“
„Obzvlášť, keď ide o ženu ako ona.“
Padlo ticho, keď si ju skupina štyroch chlapíkov obzerala s obnoveným záujmom. Jeden pohľad horel škodoradosťou, zatiaľ čo druhý iskril túžbou. Oba pohľady jej boli známe. Dvaja chlapi sa na ňu dívali so... súcitom? Nebola si istá, keďže sa s ním stretávala len zriedka. Targon prikázal tej štvorici, aby počkali vonku vždy, keď prišiel, nemali ani poňatia, čo jej v skutočnosti robil. Predpokladala, že nechcel žiadnych svedkov na svoje zločiny, ale teraz pochybovala...
Mal podozrenie, že tí dvaja s možným súcitom vo svojich očiach, by sa jej pokúsili pomôcť?
 „Ak bude tá žena držať jazyk za zubami, on sa nikdy nedozvie, že sa o ňu delí,“ povedal Škodoradosť.
„Och, on to bude vedieť,“ odpovedal Túžba, chvejúc sa. „On vie vždy o všetkom.“
„Ver mi, keď ti hovorím, že neprežiješ, ak porušíš rozkaz Devyna z Targonu. Proste... sa k nej nepribližujte.“
Asi ho nazvem Inteligentom. Pomrvil sa na svojej stoličke, očividne sa cítil nepríjemne. „Okej? Jasné?“
Venovala Škodoradosti svoj najchladnejší úsmev. Priblíž sa ku mne... vyzývam ťa.
Vyceril na ňu zuby, ale tiež sa od nej odvrátil. To nakoniec urobili aj tí ostatní a ona by už na to mala byť zvyknutá. Túžba dokončil svoje pivo, pobúchal si hruď, a odgrgol si. „Žiaden muž nie je tak zlý, ako jeho povesť,“ povedal, tváriac sa odvážne.
„Máš pravdu. Devyn je horší.“
Budem ho volať Mudrc.
„Targon sa nikdy nedozvie, že má dôvod na mňa zaútočiť.“ Škodoradosť si pošúchal bradu, zamyslene. „Nemyslím, že to dievča vôbec vie rozprávať. Alebo ako sa hýbať.“
Kútiky úst Túžby sa zodvihli v pomalom úsmeve. „Stavím sa, že by som ju vedel rozhýbať.“ Od stien sa ozýval krutý smiech.
Odrazu sa otvorili používané dvere a do miestnosti... garáže?... preniklo svetlo, osvetliac tak poletujúci prach vo vzduchu. Strážcovia vyskočili na nohy, na Lilicu úplne zabudli, a štipľavý zápach túžby nahradil zápach motorového oleja, strachu a – zavetrila vo vzduchu – prekvapujúca kvetinová vôňa, ktorú si už navždy bude spájať s Devynom. Dnes bola do tejto zmesi primiešaná ďalšia vôňa. Niečo nové a neuveriteľné sladké.
Pánty zaškrípali, keď sa dvere zatvorili. Svetlo zmizlo a z tieňov vystúpili dve impozantné mužské postavy. Kráľ a jeho spoločník. Zatiaľ čo Targon bol rovnako krásny ako vždy, jej pohľad jednoducho preskočil z neho, a zakliesnil sa do druhého muža.
Konečne!
Našla toho modrookého muža, pred ktorým ho Jade varovala. Ten, o ktorom jej sestra povedala, že ho stretne prostredníctvom Targona. Presne on bol ten dôvod, kvôli ktorému sa nechala uniesť. On bol kľúčom k nájdeniu Trinity. Jeho tmavým vlasom chýbal hrebeň, no napriek tomu poskytoval jeho tvári dokonalý rám – tvári, ktorá bola drsná a božská zároveň.
Bol to bojovník a zvodca. Na jej prekvapenie jej vzal dych.
Bronzová pokožka hovorila o španielskom dedičstva, ale éterické oči arktickej modrej naznačovali mimozemských predkov. Nie, nielen naznačovali. Kričali. On bol Arkadián. A silný, podľa vibrovania sily, ktorá sa aj teraz načahovala, aby ju pohladila, čo znamenalo, že pochádzal z jednej z oveľa prominentnejších rodín. Ale jediní Arkadiánci, s ktorými sa stretla, mali biele vlasy a pokožku.
Mohol byť hybridom ako ona?
Prezerala si zvyšok jeho tela a všetok vzduch, ktorý sa jej podarilo vrátiť do pľúc, jej znova unikol. Jeho telo bolo majstrovským dielom svalov a šliach. Vyžarovala z neho sila, tak veľmi bola jeho súčasťou, akoby to bola jeho druhá koža.
Ústa jej zvlhli, jej vlastné telo bolo odrazu lačné... vyhladované.
Zmätene pokrčila čelo. Lačná po čom? Po ňom?
Jeho pohľad sa k nej lenivo zdvihol, než sa stretol s jej vlastným. Zalapala po dychu, ako medzi nimi preskočil oblúk elektriny. Zakopol. Na rozdiel od iných ľudí neuhol pohľadom ani sa od nej neodvrátil, ako keby bola cirkusovou atrakciou. Sledoval ju s... uznaním?
„Nechajte nás,“ prikázal Targon hladkým hlasom.
V sekunde boli strážcovia preč. Pred jej klietkou sa Targon usmial svojou typickou samoľúbosťou. „Ako sa má môj obľúbený zajatec?“
Dokým nezistí, čo presne títo dvaja muži dokážu alebo nedokážu, a čo s ňou majú alebo nemajú v pláne, netúžila použiť svoj voodoo hlas, odhaliac tak svoje eso v rukáve a zničiť tak svoju najlepšiu obranu. Takže zamrkala mihalnicami a povedala: „Prečo nevojdeš ku mne a nezistíš si to, krásavec?“
Ľadové Oči sebou trhal ako keby ho niekto udrel. Páčila sa mu farba jej hlasu, však? Nebol prvým a nebude ani posledný.
Targon na jej hlas nikdy nijako nereagoval a dnešok nebol výnimkou. Položil si dlaň na svoje srdce, ako keby ho ranila. „Poznám vyhrážku, keď nejakú počujem, kráska, a tá tvoja znela ako dýka do srdca. Ako sa z toho dostanem?“ Nazval ju kráskou, ale myslel to ako posmešok.
Ten druhý muž nepovedal nič. A ani z nej nestiahol pohľad. Sekundy prešli v tichu, a v žilách sa jej rozhorel adrenalín a niečo iné, niečo, čo nedokázala pomenovať. Za celý svoj život zažila takmer nulovú interakciu s niekým iným, než so svojimi sestrami, tí starí páprdovia, ktorí ju vychovávali, a mimozemšťania, ktorí boli prinesení do laboratória, aby jej pomohli alebo ich zabila, a preto nemala poňatia, ako reagovať na fyzické pocity, ktoré v nej tento muž vyvolal.
„Dýka v tvojom srdci,“ povedala napokon, jej pohľad sa vrátil k Devynovi. Túžobne si povzdychla. „Dievča môže snívať.“
„Áno, môže.“ Pristúpil ku stolu a pohladil rukoväť noža. „Ale malo by?“
Také predvídateľné. Ale čo nevedel? Nemohol jej urobiť nič, čo by už dávno nezažila. A tisíc ráz horšie! Na chvíľu zauvažovala, čo by sa bolo stalo, keby ju sem priniesol a rozmaznával ju. Keby jej jednoducho položil svoje otázky, namiesto toho, aby sa dožadoval odpovedí. Keby s ňou zaobchádzal s vľúdnosťou.
Znervóznilo by ho to, tým si bola istá. Možno by plne spolupracovala. Možno by mohli pracovať spolu.
Keď vnikol do laboratória, ukrývala sa s Jade. Dôverne oboznámená s každým tajným kútom a škárou budovy, ak nechceli, aby ich našli, tak ich nenašli. Ale Jade sa ponorila do jeho mysle... zachytila záblesky Trinity a jej interakcie s mužom s ľadovými očami... V tej chvíli by si Lilica uviazala sama mašľu a doručila sa Devynovi na striebornou podnose. Namiesto toho sa presunula na ukryté miesto, kde ju poľahky mohol odhaliť a ona mohla predstierať, že je šokovaná a vydesená, keď ju našiel.
Uškrnul sa na svojho priateľa. „Spomínal som, že moja zajatkyňa je drzá?“ Ľadové Oči pokrútil hlavou, pohyb veľmi tvrdý.
Nuž. Už ju nazvali aj oveľa, oveľa horšie. „Tak už ma nenapínaj, Targon. Umieram zvedavosťou, samozrejme, metaforicky. Ako sa volá tvoj priateľ?“ Tvár sa ľahostajne. „Aj sa so mnou bude hrať?“
Konečne sa ozval spomínaný muž. „Volám sa Dallas.“
Pri tej drsnej rezonancii jeho hlasu sa jej nervové zakončenia začali zapaľovať. Zamračila sa. Ľudia reagovali na ňu, ona nereagovala na ľudí. „Ako to mesto v Novom Texase?“
Ticho.
„Ako ten starý seriál,“ odpovedal za neho Devyn, očividne sa bavil.
„Nuž, čokoľvek o mne chcete vedieť,“ povedala. „Dobrovoľne vám to nepoviem. Budete to musieť zo mňa vymlátiť.“ Rozhodla sa, že už nebude čakať. Keď sa podarí vlákať Devyna do svojej cely, konečne ho ovládne, čo spôsobí, že jeho vlastná schopnosť ovládať jej pohyby, ho zabijú. Potom sa postará o Ľadové oči.
„Zmlátiť ťa.“ Targon si poklepal prstom po brade. „Neurobil som to už?“
„Ty si ma iba láskyplne hladil.“ Bola s tým provokovaním príliš priehľadná? Možno, možno nie. Ale nemala k dispozícii iné východisko. „Nerada ti beriem ilúzie, veľký chlapec, ale správanie sa ako bábovka je hlavná príčina rakoviny prostaty u mužov.“
Prižmúril jantárové oči, zatiaľ čo Ľadové oči sa rozosmial. Ten smiech... jej nervové zakončenia už vreli.
„Och, neboj sa, kráska. Nebudem bábovka. Budem poriadny tvrďas, dávam ti svoje slovo.“ Devyn zodvihol zúbkovaný nôž, strieborný kov sa leskol pod svetlom, ktoré vrhala jediná žiarovka visiaca nad jej celou.
„Urobil by si to pre mňa? Môj hrdina!“
V kontraste k jeho chvastaniu sa, povedal: „Dnešné vypočúvanie začneme s niečím ľahkým. Strávila si nejaký čas v spoločnosti kráľovnej Schön, ale nie si nakazená jej chorobou.“
Jeho priateľ stuhol. Prečo? Keď sa ich pohľady stretli po druhý raz, jeho výraz nič neprezradzoval.
Predstierala zívnutie. „Nepočula som otázku.“
Devyn vymenil zúbkovaný nôž za hák. „Toto ráno mal Dallas päťhviezdičkovú víziu o tom, ako do nej strieľa, a ja by som rád urobil svoju prácu, a postaral sa, že sa tá vízia stane skutočnosťou. Takže. Povieš nám, či si imúnna voči chorobe, a ak áno, ako je to možné, odkiaľ poznáš Trinity, či ťa v poslednej dobe kontaktovala, a o nejakom mieste, kde si myslíš, že by sa mohla skrývať.“
Lilice v hrdle narástla ostnatá hrča. Vidieť budúcnosť bola schopnosť Arkadiáncov. Rovnakú vlastnosť mala aj Jade. Aj Dallas mal víziu o zastrelení Trinity... a o jej pravdepodobnom zavraždení...
Ak dúfal, že ju zabije...
Aj to urobí.
Nie. Nie! To radšej Lilica zomrie ako prvá. On zomrie ako prvý.
Dlane sa jej skrútili do pästí.
O jej klietku udrel kov a ona zhíkla. Uvedomila si, že Devyn stojí pred vchodom klietky. „Teraz už mám tvoju plnú pozornosť, kráska?“
Nebol vo vnútri klietky, ale bol na dosah. Ak by sa jej podarilo dostať svoje ruky na neho, než by získal kontrolu nad jej emóciami...
Ako zareaguje Dallas? So zúrivosťou?
Stojí to za ten risk
Nepohol sa zo svojho miesta a jej tvár bola úplne bez výrazu, ako keby sa úplne odosobnil od tejto situácie. Až na to...že pulz na krku mu bil rýchlo, ako ten jej, a ruky mal stiahnuté do pästí, hánky biele.
„Máš moju plnú pozornosť,“ odpovedala. „Pozrime sa, či si ja dokážem získať tú tvoju.“
Načiahla sa za Devynom – Kontakt! Jej prsty sa ovinuli okolo jeho zápästia, jej mäso okamžite pevne priľnulo k jeho.
„Ách. Ty si ma chcela držať za ruku?“ usmial sa Devyn. „Aké rozkošné.“
Mlčky, pustila cez ich spojenie náboj. A ten sa jej vrátil späť. Mal obranu, s akou sa ešte nestretla, niečo ako firewall v počítačoch. Ale nevadí. Pustila ďalší náboj, a potom ďalší, dokým tie obranné steny nezačali slabnúť... až sa nakoniec vyparili. Nebojoval s ňou, pretože mu neubližovala – pomáhala mu. Aspoň to tak vyzeralo...
Vyslala ďalší náboj, tentoraz dosť silný na to, aby sa mu roztriaslo celé telo. Oči sa mu rozšírili a jeho blahosklonný úsmev zmizol. Pokúsil sa vytrhnúť svoju ruku z jej, keď si uvedomil, že sú spojený, a trhol silnejšie. Znova sa mu to nepodarilo, čo jej dovolilo udrieť do neho ďalším silným výbojom.
Mračiac sa, trhal sebou pri každom kúsku náboja, ktorou ho kŕmila a napokon prelomil to satie. Prešla ňou obrovská bolesť a s revom ustúpila dozadu. Vo vzduchu sa vznášal pach starých mincí a ona sa zahľadela na svoju ruku. Na jej dlani zostali kúsky jeho pokožky, zo zmrzačeného tkaniva kvapkala na podlahu krv.
Devyn falošne našpúlil pery, ako keby si vôbec nebol vedomý svojich zranení. „Nerád by som pridával ďalšie krvavé škvrny na tvoje oblečenie, kráska, ale než s tebou skončím, budeš ležať v kaluži krvi.“
Dallas vstúpil pred neho, ako keby aj on sám chcel urobiť to isté. Ale... iba tam tak stál. Mal v úmysle zastaviť svojho priateľa než jej ublíži?
Zbožné prianie. Nebolo pochýb, že chcel sledovať jej pád z prvého radu. A ona padne. Aspoň na chvíľu. Devynove slová boli viac než len taktika vystrašiť osobu, boli sľubom.
Nikdy nedovoľ, aby videli svoju bolesť. „Ty nazývaš to, čo mám na sebe oblečením,“ zamľaskala jazykom a usmiala sa na neho. Žiarivý overal bol bežne používaným v jej agentúrnom laboratóriu a všetko, čo mala kedy oblečené. „Si príliš milý. A nepočul si o novinkách? Krv je tento rok v móde.“
Obaja muži na ňu mlčky hľadeli. Boli udivení jej odvahou?
Vymenili si pohľad, ale ani jeden z nich neprehovoril, a ona začala uvažovať, či spolu dokážu komunikovať telepaticky, tak ako to dokázala ona s Jade. Spojenie, ktoré sa s ťažkosťami snažila udržať v tajnosti už od jej zajatia. Kvôli vzdialenosti medzi garážou a inštitútom musela použiť viac sily než dokázala oželieť, čo bolo dôvodom, prečo sa o to spojenie pokúšala len raz za deň, ako dôkaz toho, že žije.
Devyn si krvavým prstom poklepal po brade a zanechal tam karmínovú škvrnu. Škvrnu, ktorá mala byť obscénna, ale na ňom vyzerala úplne normálne. „Buď sa bojíš toho, čo ti urobí Trinity po tom, keď zistí, že si ju zradila, čo znamená, že sa bojíš nesprávnej osoby. Ja ti urobím niečo oveľa, oveľa horšie, než by ona dokázala vymyslieť. Alebo ju máš rada, možno ju dokonca považuješ za priateľa. Inak by si nám pomohla. Tak povedz. Ktoré z tohto je pravda?“
Začala sa v nej dvíhať panika. Čím viac sa dozvedia o jej spojení s Trinity, tým menšie sú jej šance na úspech. Nič na sebe nedaj znať. „Ty si ten najhorší hostiteľ na svete.“ Rozmarný úsmev. „Prečo by som ti mala vôbec s niečím pomáhať?“
Zodvihol obočie. „Myslíš, že sem vpadne a zachráni ťa? Neurobí to, ubezpečujem ťa. Nikdy som sa nestretol s egoistickejšou bytosťou – a to stretávam sám seba každý deň.“ Pokrčil ramenami. „Povedal som ti v ten deň, keď som ťa našiel, že ti neublížim, ak mi povieš všetko, čo vieš o Trinity. Tá ponuka stále platí.“
„Prečo by som ti mala veriť?“ Prstom si prešla po krku, po mieste, kde ju naposledy porezal. „Prečo si myslíš, že niečo viem?“
„Možno to cítim vo svojich kostiach.“
Nerozumela tomu prirovnaniu, ale nikdy mu nepovie pravdu, ani sa nepokúsi spriadať lži. Vedci jej klamali stále, o všetkom. Bitie bolo lepšie než napodobňovať tých, ktorých z duše nenávidela.
Devyn naklonil hlavu nabok, jeho pozorujúci pohľad zosilnel. „Aký je tvoj konečný cieľ?“
Ľahký. Keď sa Lilica vyrovná s Dallasom, najnovšou hrozbou pre Trinitin život, nájde a uzdraví svoju najstaršiu sestru z choroby Schön – nejako, nejakým spôsobom – a sestry Swanové navždy opustia Nové Chicago a začnú nový život inde.
Nový život? Ale prosím vás. Konečne začnú žiť. Žiť po prvý raz, robiť normálne veci, ako nakupovanie a randenie. Nasťahujú sa do normálneho domu. Budú šoférovať auto. Usporiadajú koktailovú párty. Budú oslavovať sviatky ako skutočná rodina. Tak, ako to videla robiť ostatné rodiny v Jadeiných víziách. Možno sa Lilica dokonca zamiluje do vysokého, tmavého a príťažlivého muža, vezmú sa a budú mať spolu deti.
Vrazila do nej tupá bolesť túženia.
Mohla by mať deti? Mala by mať deti? Bola súčasťou experimentu, ktorý sa nevydaril, nebola človekom ani mimozemšťanom, ale to najhoršie z oboch. Ak by sa nejaké iné výskumné laboratórium alebo vládna agentúra dozvedela o jej schopnostiach, bola by prenasledovaná na koniec sveta, a tiež aj jej deti. Ich životy by skončili rovnako hrôzostrašne ako ten jej.
Nie, vďaka.
„Odpovedz mu,“ ozval sa Dallas, tie ľadové modré oči už neboli chladné, ale horúce, upriamené na ňu. „Prosím.“
Oči sa jej rozšírili. Jeho hlas! Stelesnenie sexu! A tá jeho prosba! Prečo? Prečo by prosil, dobrovoľne ukázal svoju slabosť?
„Ja...“ Túžba poslúchnuť ho. Prudko sa nadýchla. Žeby aj on sám vlastnil svoj osobný voodoo hlas? Odolaj! „Nie. Neodpoviem.“
„Dobre teda. Ak je krv v móde,“ povedal Devyn, „veľmi ťa poteší to, čo sa teraz stane.“ Plynulým pohybom vytiahol zbraň z puzdra na svojom boku, namieril na ňu, a potiahol za spúšť.
Nebol čas reagovať. Závan vzduchu, ostré bodnutie na jej krku, kde ihla prenikla do jej žily... Príval tepla ju potiahol do nikdy nekončiacej temnoty...
Ten hajzel! Nadrogoval ju, zatiaľ čo ju jeho priateľ rozptýlil. Bojovala zo všetkých síl, aby zostala pri zmysloch, ale jej kolená boli príliš slabé, aby udržali jej váhu a čoskoro sa podlomili. „Obaja mi... za to... zaplatíte.“
„To je pravda,“ povedal Devyn. „Ty platiť budeš. Sladké sníčky, kráska. Zistíš svoj trest hneď, ako sa zobudíš.“
Nezaspať... nezaspať... nesmie zaspať...
Jej myseľ sa v spomienkach vrátila k inej udalosti, keď skončila takto: nadrogovaná s predátormi okolo nej. Vtedy, keď sa pokúsila zabiť doktora Walsha. Prežil, ale jeho spolupracovníci sa báli o svoje životy, tak ako to čakala, a uväznili ho, ubezpečiac sa, že zostane v kóme. Premýšľala, prečo ho nezabili sami, ale oni vedeli niečo, čo ona nie. Dozvedela sa to o osem rokov neskôr, keď sa Walsh prebudil a podrezal si vlastné hrdlo – a potom, pretože jej nátlak bol taký silný, vstal zo svojho hrobu, aby zabil svojich spolupracovníkov, jedného po druhom. Dokonca aj tých, ktorí už nepracovali v agentúre.
Hororový film, ktorý sa stal skutočnosťou.
Nemala ani poňatia, kde bol teraz, alebo čo robil. Stratila jeho stopu. A pretože laboratórium bolo jedno z najutajenejších, nezávislé od všetkých ostatných združení, a operovalo čisto v čiernej zóne, bez akýchkoľvek papierových stôp, nikto sa neobjavil a nevypytoval sa otázky a nedožadoval sa odpovedí. Walshove činy znamenali koniec jej trýznivej existencie a začiatok jej nového štartu. Odrazu bolo v laboratóriu nedostatok ľudí a keďže tu nebol nikto, kto by dával drogy Lilice a Jade, čoskoro začali plne pracovať pri zmysloch. Po prvýkrát v ich živote mali úplný prístup k počítačom a záznamom... a protilátkam...
Protilátka na sedatíva! Ukrytá v podrážke jej topánky, poistka „pre každý prípad“.
Pokúsila sa k nej dočiahnuť, ale jej ruka bola príliš ťažká. A ťažké boli aj jej viečka. Zatvorili sa tak pevne, že ich nedokázala zodvihnúť. Čoskoro ju úplne pohltila temnota.


21 komentářů:

  1. Ďakujem za ďalšiu kapitolu:)

    OdpovědětVymazat
  2. Vdaka za opäť skvelú kapitolu a teším sa na pokračovanie :-)

    OdpovědětVymazat
  3. Srdečná vďaka za preklad... :-);-)

    OdpovědětVymazat
  4. Dekuji za preklad:-)

    OdpovědětVymazat
  5. Ďakujem veľmi veľmi pekne.janka

    OdpovědětVymazat
  6. Ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  7. Moc děkuji za kapitolu. Kazka

    OdpovědětVymazat
  8. Díky moc za překlad a korekci další kapitolky !!!!!

    OdpovědětVymazat
  9. Moc děkuji za skvělý překlad!!!💜💜💜

    OdpovědětVymazat
  10. Děkuji za úžasný překlad 🌸

    OdpovědětVymazat
  11. Dekuji za dalsi dil! Uz aby byl dalsi:)

    OdpovědětVymazat
  12. Dallas je proste uzasnej!! Dekuji za preklad

    OdpovědětVymazat