pondělí 27. února 2017

Temná labuť - Prolog


„V poriadku, dievčatá. Je čas rozlúčiť sa.“
Dvanásťročná Lilica Swanová túžila povedať doktorovi Walshovi, ako má umrieť – strašne – a kedy tak má urobiť – hneď teraz. Ak by podľahla tomu nutkaniu a jej voodoo hlas by fungoval na optimálnej hladine, bol by nútený ju poslúchnuť, neschopný sa zaraziť. Ale. Ak by podľahla tomu nutkaniu a jej voodoo hlas by nefungoval na optimálnej hladine, bol by len prinútený ju zmlátiť pomocou starého elektrického biča na dobytok. Znova. Zbožňoval ju mlátiť pomocou toho elektrického biča.
Bolo ťažké sa rozhodnúť.

Jej sestra Trinity položila svoju nežnú dlaň na jej a Lilica prudko nadýchla. Och! Vrelosť a jemnosť pokožky niekoho iného! Ale aj keď sa jej telo tešilo, jej myseľ sa točila. Prečo by sa jej Trin dotkla, ak tento čin bol zakázaný? Tak riskovať... nuž, mohla to byť len tichá žiadosť, aby nepoužila svoj voodoo hlas. Takže. Rozhodnutie urobené. Ako lusknutím prsta. Lilica zaťala sánku a pevne stisla pery. Žila jediným pravidlom: urob čokoľvek, kedykoľvek, kdekoľvek pre svoje sestry, bez ohľadu na následky.
V tejto chvíli sa všetky tri nachádzali v malej jednofarebnej miestnosti. Medzi Lilicou a Trinity bol stôl plný masívnych zväzkov, ktoré mali poslúžiť na zvýšenie ich IQ. Každé z dievčat malo prečítať aspoň jednu knihu od začiatku do konca počas ich spoločne strávenej hodiny. Neskôr budú otestované. Ich ďalšia sestra, Jade, stála v protiľahlom kúte, búchajúc si hlavu o stenu. Chúďatko. Tak zúfalo túžila uniknúť bolesti. Lilica sebou takmer trhla, keď začula ako praskla tá zrkadlová stena. Ak by doktori zistili, ako veľmi milovala svoje sestry...
„Trinity,“ vyštekol doktor Walsh.
Žmurknutím oka Trinity prerušila všetok kontakt s Lilicou. „Je mi to ľúto.“ Lilica okamžite ľutovala tú stratu. Jej voodoo hlas a zmes iných mimozemských superschopností zrejme nefungovali správne aj tak. A kedy vôbec fungovali? Doktor Strings, jej osobný mučiteľ – alias správca – jej každé ráno pichol... niečo. Bola kvôli tomu slabá. A ona nenávidela – tak veľmi nenávidela – slabosť. A ten vpich ani nebol tou najväčšou prekážkou!
Túženie, zúfalstvo a smútok odrazu preplávali cez spojenie, ktoré medzi sebou dievčatá zdieľali, čo pritiahlo jej pozornosť. Trinitine emócie. Nutkanie objať ju bolo silné, ale Lilica mu nejako odolala.
„Rady by sme zostali spolu.“ Trinitin hlas bol jemný ako medová vôňa, ktorú často produkovala. Lahodná vôňa, ktorá bola v úplnom kontraste s pevným stiskom, ktorým držala okraj stola. „Len o chvíľu dlhšie.“
Trinity bola vždy tá pokojná, ktorá vždy všetko prijala, jej povaha dokonale dopĺňala jej anjelskú krásu. Malá Božská, ako ju personál niekedy nazýval. S blond vlnitými vlasmi, obrovskými modrými očami, a bledou pokožkou, bola presne tým, čo si ich tvorcovia vysnívali.
Lilica taká...nebola. Ale na druhej strane, ona sa nemala ani narodiť.
Vedci, ktorí pracovali v Inštitúte mimozemských technológii – v skratke IMT – dúfali, že zostroja iba jednu superbytosť. Niekoho, kto nebude ani človek ani mimozemšťan, ale kombinácia toho najlepšieho z oboch svetov. A potom sa vajíčko rozdelilo. Na tri časti. Dievčatá často prirovnávali k Labutiam, spočiatku škaredé, ale s očakávaním, že z nich vyrastú krásky, ktoré nemajú páru. Nie, že by záležalo na zovňajšku... spočiatku. Trojičky sa stali okamžité komodity. Teraz však na zovňajšku záležalo veľmi. A Trinity a Jade vyrástli do krásy. Lilica zostala tým škaredým káčatkom.
Krásky priťahujú. Strašidlá odpudzujú.
Dievčatá vytvorené prostredníctvom experimentu boli zároveň jadrom celého experimentu. Príroda verzus pestovanie. Trinity, prvorodená, bolo udelené vznešené postavenie pozitívneho výsledku. Jade bola nazvaná kontrolným výsledkom. A Lilica, narodená ako posledná, bola označená ako negatívny výsledok. Vypestovanie zjavne vyhralo.
Jade zamumlala: „Nech to prestane... prestane... musí to prestať.“ Jedna jej schopností jej umožnila vidieť tie najtemnejšie túžby, ktoré sa ukrývali v mysli kohokoľvek, kto stál blízko...vidieť budúcnosť... vedieť, kedy sa tie túžby naplnia. A napriek drogám, ktoré jej podávali, táto schopnosť sa nikdy nevypla.
Bum, bum, bum. Vlasy s farbou čerstvo napadaného snehu tancovali spolu s pohybom, pramene boli v dokonalom kontraste s jej božskou zelenou pokožkou – presne preto dostala svoje meno. Aj keď väčšina personálu ju volala Malé Delírium. Tá šialená. Ale asi to bola lepšia prezývka, než ktorú dostala Lilica. Malá Zlomyseľnosť. Tá diabolská.
Doktor Walsh si povzdychol. „Trinity, moja drahá. Viem, že len predstieraš, že čítaš, zatiaľ čo ste so sestrami spolu. Hľadíš na Lilicu a ona hľadí na teba. Je to plytvanie cenného času. Obzvlášť, keď máš na práci dôležitú úlohu.“
Lilica pocítila bodnutie hnevu. Vedela, že jej sestry ho pocítili tiež, cez ich puto. Dôležitá úloha, povedal. Myslel tým ľudí, ktorých mali zničiť. Trinity dokázala ukradnúť superschopnosti, či už patrili človeku alebo mimozemšťanovi. Na opačnom konci spektra, Lilica dokázala superschopnosti znásobiť. Prekliate zamaskované za požehnanie. Ešte sa nestretla s fyzickým telom, ktoré by dokázalo prežiť intenzívny nával energie, ktorú zo seba vydala. Behom niekoľkých sekúnd sa dýchanie osoby zastavilo a obehový systém sa zložil. Behom niekoľkých minút všetky ostatné životné funkcie nasledovali osud obehového. A... Lilica mala rada túto časť svojho života. Mala rada kontrolu. Páčilo sa jej predvádzanie nadpozemskej sily. Možno toto bol skutočný dôvod, prečo ju doktori volali diabolskou.
Trinity priložila prsty k sebe, vytvoriac tak vežičku. „Prosím. Dovoľte mi zostať s mojimi sestrami trochu dlhšie. Potom budem pracovať ešte tvrdšie. Sľubujem. Prosím,“ zopakovala.
Čo to robíš? kričala na ňu Lilica cez spojenie. Keď ste prosili, odhalili ste slabinu, ktorá mohla byť použitá proti vám. A tu vždy niekto použil vašu slabinu proti vám. Doktor Walsh venoval Trinity zhovievavý, zbožňujúci úsmev. „Je dôležité dodržiavať časový harmonogram. To vieš, Malá Božská.“ Odmlčal sa, naklonil hlavu. „Myslím, že si dosť stará na to, aby ťa volali Lady Božská.“ Svetlo v očiach Trinity pohaslo, zatiaľ čo sa zvýšil pocit depresie, pohltiac každú ďalšiu emóciu, prechádzajúcu cez spojenie. Doktor Walsh ju uchopil za plece a Lilici sa stiahol žalúdok. „Okrem toho, odlúčenie od tvojich sestier je nutné. Čo ak by tvoja schopnosť nepriaznivo ovplyvnila Malú... Lady Zlomyseľnosť, alebo naopak? Čo ak by Lady Delírium ovplyvnila vás obe?“ Jade dokázala kradnúť a znásobovať schopnosti, ale len pri oveľa nižších hladinách.
 „Nechcem ublížiť svojim sestrám,“ povedala Trinity so sklonenou hlavou. – Som šťastná, keď som s vami. Bez vás, nie som úplná.
Tie slová boli vyslovené priamo v Lilicinej mysli. A rovnako zazneli aj v mysli Jade, napriek mentálnemu náporu, ktorý si už vytrpela, ovinula okolo seba ruky a nakoniec sa prestala hýbať, vnútorný rozhovor ju rozptýlil.
Doktor Walsh sa ostro nadýchol: „Prečo konečne prestala? Hovoríš s ňou telepaticky? Odpovedz mi!“
Ticho.
Všetci mali podozrenie, že sestry Swanové ovládali túto schopnosť, ale nikto to nikdy nebol schopný dokázať.
„Nebudeme si navzájom ubližovať,“ ozvala sa Lilica. Radšej by umrela. „Ste klamár, doktor Walsh, keď nám poskytujete chabé výhovorky, prečo nás držíte od seba.“ Aby mal Trinity celú pre seba... Lilici sa žalúdok stiahol ešte viac.
Doktor Walsh sa zachvel pri zvuku jej hlasu. Napriek hnevu, každé slovo, ktoré vyslovila, obsahovalo melodický nádych, ako keby spievala temnú, strašidelnú uspávanku. Už by mal byť zvyknutý na tento fenomén. Dokonca aj keď ako batoľa plakala, vyzeralo to, akoby spievala.
„Spolu sme silnejšie a to vás desí,“ pokračovala. „Bojíte sa, čo dokážeme.“ Vlastne, bola si istá, že personál by najradšej držal všetky dievčatá v rôznych mestách, ak by každodenný kontakt nebol tak životne dôležitý. Bez pohľadu, úsmevu alebo rozhovoru začali trojičky upadať.
„Ešte jedno slovo,“ precedil cez zuby, „a budeš potrestaná.“
Nikdy nepros, nikdy sa nepoddaj, nikdy neustúp. „Ešte. Jedno. Slovo,“ povedala, oči plné nenávisti voči nemu. Trinity od hrôzy zalapala po dychu.
Chcem, aby si bola vždy šťastná. Ak Lilica bude musieť trpieť potrestanie, aby Trinity a Jade mohli ostať spolu, urobí to. Na nikom inom jej nezáležalo. Jej sestry boli jedinými osobami, ktoré sa zaujímali o jej blaho, jediné osoby, ktoré chápali jej bolesť. Možno by boli veci iné v skutočnom svete. Ale okrem personálu IMT, jediné ďalšie bytosti, s ktorými Lilica kedy prišla do kontaktu, boli zločinci, ktorí boli používaní ako laboratórne krysy. Superbytosť predsa musí nejako vypilovať svoje najsmrteľnejšie schopnosti.
„Dobre teda. Vyslúžila si si potrestanie.“ Doktor Walsh pokynul k dverám. „Trinity. Jade. Máte päť sekúnd na to, aby ste odišli z tejto miestnosti.“
Toľko k téme udržania ich spolu.
Dievčatá zostali na svojich miestach, odhodlané nenechať Lilicu napospas jej osud.
„Teraz ste prišli o právo na večeru,“ vyštekol. „Len pokračujte vo vzdorovaní, a prídete aj o raňajky.“
Mal v pláne nechať jej sestry hladovať? Lilicin hnev sa premenil na nekontrolovateľnú zúrivosť. Trhane sa nadýchla – len pokoj, zostaň pokojná – a hľadela kamkoľvek len nie smerom k doktorovi Walshovi. Snažila sa vyhnúť sa aj svojmu odrazu v zrkadlách okolo nej.
Aby som ťa lepšie videl, moja drahá.
Bola ako tŕň uprostred ruží, temná, zatiaľ čo jej sestry boli krásky – s rovnako temným srdcom. Alebo aspoň to hovorili.
Ty si skutočná kráska, šepkali jej často Trinity aj Jade. V porovnaní s tebou len bledneme. Teraz bola Trinity upriamená na ňu, ignorujúc doktora Walsha, ktorý vložil ruku do vrecka na laboratórnom plášti. Nebolo treba hádať, čo v ňom mal. Striekačku so šťastným džúsom. Bol tu od začiatku a považoval sa za experta ohľadom všetkých troch sestier. Ale nebol, ani zďaleka, hoci spozoroval znaky približujúceho sa pekla. – Choďte s ním. – Ona to prežije. – Ja budem v poriadku.
„Žiadne raňajky,“ vyhlásil doktor Walsh, jeho hlas švihal ako bič. „Ako ďalší trest dostanete desať rán bičom, ako Lilica.“ – Choďte. – Jade unikol pridusený vzlyk, ale ustúpila od steny.
Trinity vyskočila, v kryštálových očiach sa jej zaleskli slzy. „Ja... ja prijmem tie rany za Lilicu. Prosím. Dovoľte mi to. Budem vám veľmi vďačná, doktor Walsh.“
Lilice takmer vyskočilo srdce z hrude, čokoľvek, aby uniklo pred touto strašnou chvíľou. Hoci jej myseľ nedokázala vyhodnotiť to náhle svetlo v očiach doktora Walsha, ale jej srdce to dokázalo. A kričalo: Nie! Nikdy! Radšej by zomrela, než aby dovolila, aby sa Trinity zranila alebo, čo bolo horšie, bola zaviazaná doktorovi. Postavila sa a obrátila sa čelom k doktorovi Walshovi, pritiahnuc si tak jeho plnú pozornosť. On sa na ňu upriamil... a naprázdno prehltol, jeho brada poskočila spolu s ohryzkom. Potom odvrátil oči. Nikto, okrem jej sestier, sa nedokázal dívať do jej očí, čiernych ako noc, dlhšie než pár sekúnd. Jej oči boli ako nikdy nekončiaca jama zúfalstva... ako polnočná obloha bez hviezd, ako jej povedal jeden zdravotník. Toľká šírava, že ktokoľvek, kto by sa díval príliš hlboko príliš dlho, stratil by sa a nikdy by ho nenašli.
„Nenávidím vás každým kúskom svojho bytia,“ povedala.
Znova sa zachvel. Ako všetci tunajší doktori, aj on mal v ušiach špeciálne filtre zakaždým, keď bol v jej blízkosti. Bola to prekážka, ale nie slepá ulica. To zariadenie fungovalo len ako filter, nie ako blokáda, a bolo schopné jej voodoo hlas zmierniť, ale nie vypnúť ho.
„Tvoje pocity ma nezaujímajú a tvoje vzpieranie sa ti práve vyslúžilo ďalších desať rán.“ Priblížil sa k nej, vyťahujúc striekačku z vrecka. Vrhla sa na jeho zápästie, vediac, že kontakt len posilní jej schopnosť, a zakričala: „Nehýbte sa.“ Vložila do svojich hlasiviek všetku silu.
Okamžite ju poslúchol.
Vynikajúce! Optimálne hladiny!
K jej hnevu sa pridala eufória. Ale... každú chvíľu sem mohli vtrhnúť zdravotníci a chytiť ju. Pritlačili by ju na podlahu a vpichli jej ihlu doktora Walsha do krku. O niekoľko hodín by sa zobudila vo svojej izbe, pripútaná k posteli, zraniteľná voči akémukoľvek násiliu, ktoré by na ňu títo ľudia použili. Ale ju to netrápilo.
Vyhrážajte sa mojim sestrám a budete trpieť.
„Lilica-“ začal. Na čele mu vyrazil pot a vanul z neho zápach strachu.
„Buďte ticho,“ prikázala a on znova okamžite poslúchol. Zatiaľ čo sa jeho pohľad rozšíril hrôzou, ten jej skĺzol smerom ku dverám, kde svietila tlačidlová plocha, naznačujúc, že niekto na druhej strane práve naťukával kód, nutný pre vstup. „Nevstúpite do tejto miestnosti,“ zvolala. Hoci jej voodoo hlas fungoval najlepšie spolu s kontaktom, fungoval aj bez neho. Svetlá prestali blikať a dvere zostali zatvorené.
Dnes mám svoj deň!
Stúpila na špičky a vybrala filtre z uší doktora Walsha. Ovinula prsty okolo jeho krku a ten intenzívnejší kontakt ju potešil – to teplo, tie rozličné textúry, život, ktorý pulzoval v inej duši. Teraz, znechutená sama sebou, zadívala sa hlboko do jeho očí. „Ak sa mi nepodarí zabiť vás, zabijete sa sám. A zabijete aj svojich kolegov.“ Vždy treba plánovať dopredu.
„Zabijem,“ zopakoval. „Seba. Mojich kolegov.“
Stále na optimálnej hladine! Zapnutím mentálneho zapínača vytvorila medzi ich telami vír – vír, z ktorého by sa nedokázal vytrhnúť bez toho, aby si vytrhal aj kusy pokožky. Niežeby s ňou bojoval. Ďalším mentálnym zapínačom začala vyrazila jej sila z nej do neho... a namiesto toho, aby sa sústredila na jeho ľudské vlastnosti, zamerala sa na stopy mimozemšťanskej DNA. Ale, ale. Musel robiť pokusy aj na sebe.
Jeho túžba po moci bude jeho pádom.
Jej schopnosť sa stretla s jeho, nabíjala ju ako batériu. Zatriasol sa. Prichytil sa. Opálená pokožka sčervenela, a z očí a nosa mu kvapkala krv, jeho telo nedokázalo vydržať taký rýchly nápor. Necítila ľútosť, nedarovala mu žiadnu milosť. Malá Zlomyseľnosť? Áno, och, áno. Bola presne tou chladnokrvnou príšerou, akú z nej urobil. Dlžila mu bolesť.
Odrazu sa dvere otvorili. Nie, nie, nie. Zdravotníci museli zavolať ďalších, ktorým neprikázala, aby sa držali od miestnosti. Prefíkané. Nabudúce sa uistí, že jej príkaz bude platiť na každú základňu. Vpadli do miestnosti, vrhli sa na ňu, udierali a kopali, ale nepodarilo sa im oddeliť ju od doktora Walsha.
„Nechajte ju na pokoji!“ zvrieskla Trinity.
„Neopovážte sa jej dotknúť!“ kričala Jade.
Dievčatá bojovali zo všetkých síl, aby sa k nej dostali, odhodlané ju ochrániť pred ďalšími zraneniami. Zdravotníci obrátili svoju agresiu na jej sestry, vrhajúc svoje päste a čižmy s oceľovými špičkami.
„Prestaňte. Prestaňte.“ Argh! Jej voodoo hlas už nefungoval. Použila príliš veľa síl na doktora Walsha. Hovoriac o ňom, podlomili sa mu kolená. Zviezol sa k podlahe a vzal ju so sebou. Až vtedy sa vír medzi nimi prerušil. Jeden zo zdravotníkov vyrazil a vpichol jej striekačku do krku. Ostré bodnutie. Nával tepla v jej žilách... temnota pohltila jej myseľ.
Zatiaľ čo bojovala, aby zostala pri vedomí, zasmiala sa. „Ak prežiješ, zabiješ vás všetkých...“
Niekto ju udrel do brucha. Vzduch jej vyletel z pľúc. – Lilica. – výkrik od oboch jej sestier. Nemala silu im odpovedať.
Už je to jedno. IMT už nikdy nebude ako predtým.
Buď doktora Walsha zabijú jeho kolegovia, zo strachu, čo by urobil, ak by prežil, alebo on urobí presne to, čo mu prikázala. Možno bude schopný odolať jej voodoo hlasu týždne, mesiace, možno aj roky, ale jedného dňa ju poslúchne. To nutkanie poslúchnuť ju už zapustilo svoje korene, videla to v jeho očiach. Títo zdravotníci už boli odsúdení. Jedného dňa ona a jej sestry dokážu utiecť. Jedného dňa dostanú konečne šancu žiť.

Ako ju temnota vábila do stále hlbšej priepasti, usmievala sa. 

13 komentářů: