úterý 6. prosince 2016

Podlehni temnotě - Kapitola 2



Nasledujúce ráno,
Misakin byt,
Tokio, Japonsko

Bola v neznámej izbe, neznámej posteli, ale polonahého muža, ktorý sa jej dotýkal, poznala. Tie strieborné oči plné charizmy by poznala kdekoľvek. Prstami jej blúdil po tele a ústami pomaly ochutnával. Chcela sa ho dotknúť, zastavili ju však mäkké povrazy omotané okolo zápästí a pilierov postele. Vzhliadol k nej, ale perami neprestal sať jej nabehnutú bradavku. Plavila sa na vlnách rozkoše, ktoré tie mučivé dotyky spôsobovali. Bezmocnosť, kvôli zviazaným rukám, ju poháňala vpred a dodávala všetkému ostrosť. Keď prstami zablúdil k jej stredu a začal sa venovať tomu, chcela zastonať, ale nedalo sa. Bránila jej v tom látka. Bola mu vydaná napospas, ale prekvapivo jej to nevadilo. Jazykom obkrúžil citlivú bradavku, vnikol do nej prstom a ostatnými pokračoval v dráždení. Ak bola predtým mokrá, teraz pretekala. Zvyšoval rýchlosť dráždenia, čo ju čoraz rýchlejšie tlačilo k okraju hlbokej priepasti. Nedokázala sa tomu brániť a ani nechcela. Podala sa a on zintenzívnil tempo. Dosiahla vrchol presne vtedy, keď ju jemne štipol zubami do bradavky. Topila sa v mori rozkoše a celé telo sa jej otriasalo v slastných kŕčoch...


Zvuk neutíchajúceho mobilu ju surovo prebudil. Bola celá spotená, boľavá, ale prekvapivo uspokojená. V živote nezažila mokrý sen. Vlastne nikdy nemala sen, do ktorého by zablúdil atraktívny chlap.
Bývala v luxusnom strešnom byte v tridsaťposchodovej budove, kde bývali samí pracháči. Spálňa so zabudovaným šatníkom, obývačka s pódiom, kde mala pracovňu, kuchyňa, kúpeľňa, telocvičňa a balkónová terasa - to jej k životu stačilo, nebola náročná. Za tie peniaze, ktoré jej odpočívali na účte, mohla vlastniť niekoľko obrovitánskych sídel ako ostatní nesmrteľní, ale svoj byt zbožňovala.
Podráždene vzdychla a vypla vyzváňajúci budík. Neochotne zo seba skopla perinu a postavila sa. S tichým preklínaním stiahla vlhkú posteľnú plachtu, skrčila ju a odhodila do kúta. Schmatla diaľkový ovládač k audio mikrosystému zabudovanému v celom byte a zapla ho. Tichým bytom sa okamžite začali rozliehať basy. Odšuchtala sa do kúpeľne a dopriala si rýchlu sprchu, ktorá ju spolu s hudbou prebrala. Natrela sa telovým mliekom a zababušila do mäkučkého županu. Prešla do kuchyne, napustila do kanvice vodu, dala ju variť a pripravila si šálku so zeleným čajom. Zo skrinky vytiahla misku s lyžicou, z chladničky biely jogurt, misku s rôznym ovocím a nakoniec škatuľu vločiek z poličky. Ako démon nepotrebovala pravidelne jesť a ani jej nezáležalo, čo zje, ale za posledné roky si na tieto raňajky zvykla, pretože chutili božsky. Okrem krvi skladovala aj ostatné druhy potravín, pretože ako človek už žila príliš dlho. Ďalším z jej ľudských zlozvykov bolo, že chodievala spávať, aj keď to nepotrebovala. Všetko zmiešala v miske a odložila na miesto. Po vypnutí kanvice, zaliatí čaju, si so všetkým sadla k stolu a začala jesť. Fenrirova neprítomnosť ju vôbec neprekvapovala, pretože vlk si prichádzal a odchádzal, ako sa mu zachcelo. Do práce s ňou chodiť nemohol, takže sa voľne túlal po svetoch a občas ju prišiel skontrolovať, aby sa nepovedalo.
Ozvalo sa hlasné zaklopanie, načo trhla hlavou smerom ku dverám. V tomto dome s nonstop vrátnicou, z ktorej službukonajúci ochrankár dával vedieť o návšteve, klopal neohlásený hosť málokedy. Každému bytu bola pridelená upratovačka, ktorá vlastnila vlastné heslá k odomykaniu bezpečnostných dverí. V takom prípade bol majiteľ bytu upozornení správou na mobil.
Než stihla dôjsť k dverám, nedočkavá návšteva zaklopala ešte dvakrát, čo jej umožnilo zistiť, kto za nimi stojí – Ayane. Otvorila a presvedčila sa o svojej pravde. Stála tam usmievajúca sa démonka s dlhými blond vlasmi a orieškovými očami. V krátkej šedej minisukni a bielom tope  vyzerala perfektne, ostatne ako vždy. Spoznali sa pred sto osemdesiatimi rokmi u Yong-suna. Do Tokia sa Ayane presunula kvôli nej a Yong-sunovmu príkazu, aby na ňu dohliadla. Odmalička sa o ňu obával, pretože bola Saitovou mladšou sestrou.
Démonka sa neobťažovala s pozdravom, iba sa s úsmevom prepchala popod jej ruku dnu.
Automaticky za ňou zabuchla, neprekvapená nezdvorilým príchodom. ,,Aj tebe dobré ráno, Ayane-chan.“
Tá sa zvalila na pohovku a vyčítavo zabodla oči do stojacej Misaki, ktorá ju nasledovala. ,,Prečo si mi o včerajšku nepovedala sama? Musela som sa to dozvedieť od Zii a Haru.“
Haru bola démonským kniežaťom, ktorá mala na starosť Japonsko a Zia, Nickova družka, bola polovičnou démonkou.
,,Zia je v meste?“ opýtala sa nezaujato, pretože sa odmietala vyjadriť k predchádzajúcej otázke. Nepokladala za dôležité prezradiť jej o nočnom stretnutí s Eirom, pretože sama nevedela, čo si o tom myslieť. Pamäť jej na tú noc zlyhávala. Všetko si detailne pamätala až po ten nepríjemný zlom, keď oboch pohltila mágia.
Prikývla. ,,Nick tu má nejakú prácu, takže prišla s ním a Keijim.“ Zamračila sa na ňu. ,,Ale nemysli si, že tvoja náhla zmena témy ma zaskočí a zabudnem, prečo tu sedím.“
Tvrdohlavá a nepoučiteľná ako vždy. Zrejme majú démoni tvrdohlavosť vrodenú.
Otočila sa na päte a vrátila sa k svojim nedojedeným raňajkám, po ceste však z konferenčného stolíka vzala tablet.
,,Hej!“ zakričala na ňu dotknuto Ayane.
Ignorovala ju, chytila diaľkový ovládač a pridala zvuk prekrásnej pomalšej piesni Let me know, ktorú vystriedala rytmická Waking me up. Po dojedení umyla misku a išla sa prezliecť.
Ayane ju nenasledovala a konečne po nej prestala revať, aby odpovedala na otázku. Už dávno sa naučila jednoduchému spôsobu, ako ju umlčať - stačilo pustiť pesničku od jej obľúbených skupín a hneď sa jej zavreli ústa. Niekedy mala pocit, že má za priateľku pobláznenú pubertiačku, kvôli jej závislosti na pekných spevákoch. Na rozdiel od nej, bolo Misaki ukradnuté ako vyzerajú, koľko majú rokov, pretože ich hlasy ju nejakým zázrakom upokojovali. Pred piatimi rokmi začala trpieť nevysvetliteľnými záchvatmi a hudba dokázala zmierňovať príznaky. Dostávala triašku, obalil ju chlad, zrýchlil sa tep s dychom a cítila žalúdočnú nevoľnosť. Neznášala to, ale kto by miloval, keď zvracia a cvaká zubami od zimy. Bola prinútená vyhľadať pomoc, takže nakoniec prekvapivo skončila u Lexovej družky Vereny, veľkňažky Temných a Kňažky duše. Bohužiaľ, ani ona ju nevedela vyliečiť. Zistila, že je to pravdepodobne spojené s tvorením dimenzií, preto odporučila, aby obmedzila ich tvorenie. Toto zistenie ju deprimovalo, ale po uvedomení si, koľko nesmrteľných trpí niečím rovnako záhadným, sa to stalo prijateľnejším. Zess musel od narodenia pravidelne zabíjať, ináč nesmierne trpel. Demarcus nedokázal dlho vydržať vo svete smrteľníkov, čo však vedelo len zopár nesmrteľných. Rei dokázal prijať krv iba z čerstvého zdroja, akúkoľvek inú vyvrátil. Nickovi obradná mágia spôsobila, že sa stal na Zii závislým. Jeho rekord bez nej bol dvadsaťštyri hodín, bohužiaľ to zrejme bolo maximum, ktoré dokáže zniesť, ak nechce v príšerných bolestiach zomrieť. V porovnaní s nimi boli jej problémy maličkosťou, aj keď nepríjemnou. Nesmrteľní dávno pochopili, že mágia si vždy vyberá svoju daň.
Navliekla na seba športovú súpravu a zamierila do provizórnej telocvične. Izby sa stále otriasali v rytme hudby, čo nevadilo, pretože všetky byty vlastnili zvukotesné steny.
Pustila bežecký pás, nastavila ho a začala vytrvalo bežať. Zavrela oči, ale okamžite ich otvorila, lebo sa jej v hlave zjavoval Eirov obraz - strieborné oči, ostro rysovaná tvár a vypracovaná postava.
,,Ten pohľad až pridobre poznám,“ ozvala sa od zárubne Ayane. ,,Si si istá, že sa medzi vami za ten večer nič nestalo?“ 
Stalo.
,,Áno, som si istá,“ pohotovo odvetila a pozrela jej priamo do očí. Ak chcela klamať, muselo to byť dôkladné.
Zazvonil zvonček a tri zaklopania na dvere – poznávací znak chyžných. Nepísaným pravidlom bolo, že ak sa chyžným neotvorilo do dvoch minút alebo nedalo najavo, že je ich prítomnosť nevítaná, odomkli si vlastným heslom.
Misaki mrkla na Ayane, ktorá menej ochotne prikývla a zagúľala očami. ,,Fajn, idem otvoriť. Ešte by mohla zinfartktovať, keby nás tu našla obe.“ 
Prebehol tichý pozdrav a zaznel šúchavý zvuk. Sayuri kráčala tesne za Ayanou a pred sebou tlačila svoj veľký upratovací vozík. Bola vysoká, chudá a hnedovlasá. Misaki nikdy nechcela vedieť, koľko malo to dievča rokov, ale odhadovala to na dvadsaťpäť. Napriek tomu, že od samého začiatku o nej vedela pravdu, nebála sa jej. 
,,Ahoj, Sayuri-chan. Dneska som ťa tu nečakala tak skoro,“ privítala ju so širokým úsmevom, aby dala viacej najavo, že je vítaná.
Sayuri úsmev oplatila, ale neuklonila sa. Misaki jej to hneď na začiatku zakázala aj s používaním príliš zdvorilej japončiny. ,,Myslela som, že budete v škole, preto som vás zaradila do raňajšieho upratovania.“
,,Dneska neučím, ale pokojne ostaň. Docvičím a obe sa niekam odpraceme, aby sme nezavadzali.“
Sayuri prikývla a odišla do spálne. Nebolo jej treba nič hovoriť, svoju prácu robila poriadne a Misaki by ju nikdy nevymenila.

Toho istého času,
Temný palác, Temný dvor, Temná ríša

Na samom konci obrovskej Trónnej sály v Temnom paláci bolo štvorcové pódium, na ktorom stál mohutný čierny trón, ku ktorému viedlo päť schodov. Prvý z nich bol omnoho vyšší než ostatné, pretože v jeho rohoch stáli dve čalúnené taburetky v tvare kolísky - jedno patrilo veľkňažke, druhé Terrumovi. Na poslednom schode, pod trónom trochu napravo, mal kreslo Vyvolený. Široký tmavočervený koberec sa tiahol od dvojkrídlových dverí až k trónu. Sálu osvetľovalo svetlo čiernych ohňov, horiacich pri stenách, ktoré neslúžili iba na okrasu, ale aj na potrestanie tých, ktorí vstúpili dnu so zbraňami. Výnimku tvorili členovia kráľovskej rodiny, Temní majstri, Terrum, Vyvolený a stráže.
Zhrbený Eir sedel na tróne a leštil meč, ktorý kedysi dostal od matky. Čepeľ dlhého ťažkého meča bola zo samotnej temnoty, takže sa každá jej časť mohla ľubovoľne odhmotňovať a zhmotňovať. V praxi to znamenalo, že v tele zabodnutý meč nemusel spôsobiť zranenie, pretože ostrie nebolo zhmotnené alebo naopak.
Villain sedel vo svojom kresle Vyvoleného a so svojím dvojčaťom ho pozorovali. Obaja vyzerali skoro totožne: čierno-biele vlasy, červené oči, orlí nos, ostro vykrojená horná pera a pretiahnutejšia tvár. Prvým rozdielom bol znak Vyvoleného na Villainovom ľavom líci a druhým boli ich hlasy, vďaka ktorým sa dali ľahko rozpoznať aj na diaľku.
,,Neviem si pomôcť, ale naozaj sa mi zdá, že je úplne mimo,“ prehodil do ticha po dlhej dobe Villain.
Nebol mimo, iba ich prítomnosť ignoroval a snažil sa nemyslieť na nič z noci. Darilo sa mu tak dobre, že nemyslel na nič.
Driss sa zasmial, ale znelo to zahorknuto. ,,Som rád, že nie som sám braček.“  
Villain sa na neho so zamračením otočil. ,,Od vtedy, čo sa vrátil, neprehovoril ani slova, ak nepočítam tie jednoslovné príkazy a odpovede.“ 
,,Možno sa za tie hodiny, čo bol sám, niečo prihodilo. Iba on a Temnota sama vie pravdu.“
Villain naklonil hlavu a pozrel na brata so zdvihnutým obočím. ,,Vy ste ho nedokázali nájsť?“
Driss mykol plecami. ,,Bolo to zbytočné. Chcel byť o samote.“
,,A preto neviete, čo sa stalo. Rozumiem tomu, ale niektorí by povedali, že ste zabudli na svoju povinnosť. Som tvoj brat, ale som aj Vyvolený, čo znamená, že nemám žiadnu rodinu ani priateľov. Jediný záväzok mám k nemu.“ S každým slovom sa stával jeho hlas neutrálnejším, až nejavil žiadne stopy emócií.
Eir s Drissom boli jediní, ku ktorým sa Villain správal láskavo. Pre ostatných bol ozajstným Vyvoleným, ktorý nejavil náznak súcitu či pochopenia. Bol rovnakým strašidlom Temných ako jeho predchodcovia - chodiaca spravodlivosť a kat v jednom.
Eir podvihol hlavu a pozrel z jedného na druhého. ,,Nezabudli na svoju povinnosť,“ vysvetlil a nechal meč zmiznúť. ,,Čo sa stalo, je iba mojou vecou, preto do toho nevŕtajte. Platí to aj pre ostatných,“ oznámil chladne.
Nemienil počúvať ich všemožné teórie. Potrebuje to najskôr vstrebať, potom odpovie na dotieravé otázky.
Obaja sklonili hlavy na znamenie rešpektu a z hrdiel sa im vydrala vojenská odpoveď. ,,Zech’ achr Suyun.“
Povzdychol si a nasal studený vzduch, ktorý ochladil počiatky hnevu. ,,Zvolajte ostatných.“
Oči stále nezdvihli, ani sa nepohli. Pochopili, že ho svojimi rečami nahnevali. ,,Aj Verenu a Lucana, Suyun?“ opýtal sa Villain.
Prikývol a obaja sa naraz rozplynuli v temnote. V jednom boli Temní neprekonateľní, a to v dôslednom plnení príkazov. 
Po chvíli sa otvorili dvere a dnu vkročil vysoký muž v čiernej zbroji s veľmi krátkymi striebornými vlasmi a žltými očami – Lucan, súčasný Terrum. Magické oko mal vsadené do jedného z mečov, ktoré mal prekrížené na chrbte v pošvách, čo bol znak Majstrov čepele. Po jeho boku, zavesená do jeho paže, kráčala veľkňažka Verena –  stále o niečo nižšia než on, aj napriek vysokým opätkom, štíhla s bledou pokožkou, v čiernej dlhej látke, ktorá spočívala na jej bokoch a vpredu zahaľovala iba to potrebné. Prsia a krk mala zahalené hrubou látkou rovnakej farby, inak bola celá odhalená. Temní nahotu nevnímali ako ľudia a boli studenokrvní, takže zimu necítili. Biele vlasy mala vyčesané dohora a Magické oko jej spočívalo v žliabku medzi prsiami. V pravej ruke držala dlhú palicu, symbol svojho postavenia, ktorá slúžila aj ako útočná zbraň. 
Zastali pred schodmi a hlboko sa uklonili. ,,San’ shir Suyun,“ pozdravili ho úctivo, ako etiketa hovorila, napriek tomu, že v Temnom jazyku neexistovala žiadna iná fráza pozdravu okrem tejto. 
Eir im automaticky pozdrav oplatil a pokynul rukou, aby sa usadili na svoje miesta. Postupne prichádzali ďalší Urodzení, pričom sa každý jeden zastavil pred schodmi, uklonil sa a pozdravil ho. Temní majstri mali dovolené zhmotňovať sa v Trónnej sále, takže tí sa dverami neobťažovali. Rovnako mohli vynechať pozdrav a okamžite zaujať stanovené pozície. Ako posledný prešiel dverami Villain, nasledovaní štyrmi plno odetými strážcami aj s prilbami. Týmto maskovaným mužom velil samotný Vyvolený a vykonávali iba jeho vôľu. Dvaja ostali pri dverách, ktoré sa za nimi zatvorili, dohliadajúc nato, aby dnu už nikto nevkročil.
Villain sa posadil do svojho kresla a ostávajúci dvaja strážni zaujali svoje miesta pred schodmi.
Poslednou vecou, ktorá musela prebehnúť predtým, než mohol začať rozprávať, bola kontrola Temným ohňom. Ohne sa vo svojich nádobách rozhoreli, až ich plamene pokryli celú sálu a každého Temného. Trvalo to pár okamihov a znovu sa vrátili do svojich nádob pri stenách. Keby našli votrelca alebo bol niekto ozbrojený, začal by dotyčný horieť a tentoraz by dotyk plameňov pekelne pálil. Týmto spôsobom nemuseli stráže márniť čas kontrolou. 
,,Zavolal som vás, aby som oznámil môj ďalší odchod. Dôležité veci budem riešiť sám, ostatné nechám na Villainovi. Počas mojej neprítomnosti si neprajem žiadne nepokoje a zdôrazňujem slovo žiadne. Môžete odísť.“
Eir na tvárach prítomných videl, že by sa spýtali na dôvod jeho odchodu, keďže sa iba teraz vrátil, ale zdržali sa toho a odišli.
Verena sa postavila medzi poslednými a obrátila sa naňho, keď väčšina opustila sálu. ,,Má toto rozhodnutie niečo spoločné, s tým, čo sa udialo v noci, Suyun?“
Ako služobníčka Temnej Matky, o tom samozrejme musela niečo vedieť, ale vedel, že si to nechá pre seba. Verena ukrývala nespočetné množstvo tajomstiev, ktoré ju viazali mlčanlivosťou ako ostatné kňažky. V prípade potreby o tom mohli rozprávať medzi sebou, ale nikdy sa to nesmelo dostať k nesprávnym ušiam. Porušenie sa prísne trestalo.
Chladno sa na ňu usmial. ,,O každom počine v noci Temnota vie. Netvrdím, že sa to toho netýka.“
Sklonila hlavu, ale hneď ju aj zodvihla a pozerala mu priamo do očí. ,,Temnota žehná tejto požehnanej noci a jej služobníčky ju budú velebiť. Jej dcéry a synovia ju budú oslavovať,“ rozprávala ako pravá veľkňažka Temnoty - v hádankách pre tých, ktorým posolstvo nebolo určené. ,,Nech ste ona aj ty požehnaní, Suyun.“ 
Pochopil ju až pridobre. Matka schválila výber mágie a posiela mu požehnanie. Od tejto chvíle sa pre Temnú Matku stala Misaki jeho právoplatnou družkou a princeznou Temnej ríše. Presne to ucítil pred hodinami. Boh v ňom našiel svoju dlho hľadanú pravú družku. Podráždenosť, ktorú pociťoval, spôsobovala družkina neprítomnosť. Musel sa krotiť, pretože keby jeho božská stránka vyšla na povrch, nemal by problémy len on.
,,Nech ti Temná Matka tiež požehná, veľkňažka.“ 
Vzorne sa uklonila a opustila miestnosť s Lucanom po boku. 
,,Počkaj,“ zastavil ho náhle pred dverami a Terrum sa otočil. ,,Neprajem si, aby sa počas tohto času usporiadal lov na nesmrteľných. Ak porušia stanovené hranice, pokojne, ale inak nie. Rozumel si?“
Lucan sklonil hlavu a odvetil: ,,Zech’ achr Suyun.“ Otočil sa na pätách a dobehol Verenu.
Temní boli predátori, ktorí sa lovom živili, preto chápal, že Lucanovi sa sľub dával ťažko. Dohliadne však, aby ho nik neporušil.
V duchu privolal Variana, jedného z jeho šiestich Strážcov.
Villain zavrtel hlavou, ale Eir ho rukou utíšil, pretože vedel, načo chce Vyvolený namietať. Z očí mu zmizla strieborná a nahradila ju čierna.
Pred schodmi sa náhle objavil Varian v rifliach a košeli. 
,,Kearn?“ vyslovil jeho božské meno v otázke a prezeral si miestnosť. Bolo to dlho, čo sem jedného z bratov zavolal.
,,Sťahujem sa do Tokia, priprav všetko potrebné.“
Varianove kútiky sa zodvihli v pobavenom úsmeve. ,,Bolo na čase,“ prikývol a zmizol.  


12 komentářů: