pondělí 30. května 2016

Král Nymfů - Kapitola 17



„Teší ma, že si sa vrátila,“ povedal Joachim.
Brenna sa vydala k jeho posteli. Shivawn ju sem odprevadil a teraz stál vo vchode za ňou, sledujúc a chrániac ju. Dovolila mu to už predtým a dovolila mu to aj teraz. Zvyčajne ale nemohla vystáť, keď za ňou ktokoľvek stál.
To sa jej stalo, aj keď prišlo k útoku. Ethan k nej prišiel zozadu, prekvapil ju, než ju schmatol okolo – rýchlo tú myšlienku odohnala.

Boli spolu len chvíľu, ale jeho nálady sa stávali temnejšími a temnejšími. Keď sa to pokúsila skončiť, vybuchol. Takmer toho dňa zomrela, tak veľmi jej zblížil. Od tej doby si toľkokrát priala, aby zomrela.
Ale dnes, mať niekoho za sebou – mať za sebou Shivawna – ju nedesilo. Prišla na to, že sa jej Shivawn a jeho neha páčia. Napriek všetkému čo sa v takom krátkom čase stalo, sa s ním začala cítiť bezpečne a dokonca si predstavovala, ako s ním robí… intímne veci. S ním, uisťovala sa. Nie s Joachimom.
Predtým, keď bola zatvorená v izbe s inými ženami a oni opisovali svoje sexuálne zážitky, bombardovali ju roztopašné predstavy. Nebola si schopná predstaviť tvár muža, ktorý jej tú rozkoš poskytoval, ale verila, že to bol Shivawn, pretože s ním sa cítila v bezpečí. On jej ten pocit vnútil. Joachim… nie. Pri ňom cítila závrat a bolesť a slabosť, úplne mimo kontrolu.
Raz, možno bude môcť tie veci privítať. Áno, kedysi sex milovala. Kedysi mala milencov. Ale to sa zmenilo. Alebo si to aspoň myslela.
To Shivawn to v tebe zapálil. Musel to byť on. Až na to, že na tento okamih čakala celý deň, chcela znovu vidieť Joachima, počuť jeho hlas a rukami mu prejsť po tele. To nemohla poprieť a desilo ju to. Nebol ako Shivawn.
Nebol milý a nebol nežný. Bol tvrdý, prchký vojenský veliteľ, ktorý neváhal použiť päste. Ale už teraz, len nad tým uvažujúc, jej srdce búšilo o preteky a nielen strachom.
Hlupaňa, vravela si už po tisíci raz. Ak by sa niekedy odvážila byť znovu dôverne s mužom, bolo by to s niekým ako je Shivawn.
Prestaň myslieť na sex, Johnstonová. Daj sa do práce. Mlčky vyčistila a previazala Joachimove rany, potešená, keď videla, že sa pekne hoja. Žiadny náznak infekcie. Bol stále príliš slabý, aby vstal, ale jeho sila sa vrátila. Bude dokonca úplne schopný používať ruky i nohy, keď sa tkanivá opätovne zrastú.
Práve keď už končila, do miestnosti vstúpil nový muž. Niesol dlhý, hrozivý meč, zachytila ho len kútikom oka a okamžite sa pokúsila vyskočiť smerom k Shivawnovi, jej jedinému bezpečnému prístavu, ale Joachim ju schmatol za ruku a pevne držal. To ju vydesilo – nielen preto, že to bolo nečakané, ale aj preto, že jej to krv rozpálilo tak ako nemalo.
Vykríkla a okamžite bola voľná. Potkýnala sa na nohách, preč od všetkých mužov.
„Je ťa treba v jedálni,“ povedal votrelec Shivawnovi.
Shivawn sa pozrel na ňu, potom na Joachima, ignorujúc neznámeho. Divoko sa zamračil. „Ublížil ti?“ spýtal sa jej.
Pošúchala si zápästie a zavrtela hlavou nie.
„Volá ťa Valerian,“ dodal neznámy netrpezlivo.
Shivawn šľahol po mužovi podráždeným pohľadom, potom podišiel dopredu a utešujúco jej stisol rameno. „Nepáči sa mi, že ťa musím opustiť, ale musím počúvnuť kráľa. Budeš bezo mňa v poriadku?“
Panike v jej hrudi narástli krídla. Nechcela, aby šiel. V skutočnosti sa stal jej záchrannou sieťou v tejto neznámej a divokej zemi. Ale prinútila sa prikývnuť. Byť tak zúfalo závislá na jedinej osobe, je šialené.
„Chcela by si ísť so mnou?“ spýtal sa.
Znovu zavrtela hlavou nie. Zostane tu. Bude statočná. A ona nedovolí, aby na ňu takto Joachim vplýval alebo ju desil.
To sa ľahšie povie ako splní, Johnstonová.
Shivawn vrhol na Joachima krátky ale temný pohľad, jemne pohladil Brennu po líci a potom vykročil na chodbu, nasledujúc vyslanca. Brenna a Joachim osameli.
To zvládneš. Ty to zvládneš. Joachim je príliš slabý, aby ti niečo urobil. Pomaly sa k nemu otočila a upokojená sa vrátila späť k posteli. Dávala si pozor, aby sa pohľadom nestretla s jeho očami, tými modrými, nebeskými očami, ktoré akoby sa jej zarezávali priamo do duše. Prsty sa jej triasli, keď dokončovala posledný obväz.
„Som Joachim,“ povedal, prelomiac mlčanie.
„Viem.“ Hlas sa jej triasol rovnako ako ruky. „Nemal si vyzvať kráľa.“
Predstavila si, ako sa mu nosné dierky rozširujú zúrivosťou. Napriek tomu sa naklonila dopredu. „Bláznovstvo. Sila spočíva v súcite, nie v boji.“
Na chvíľu bol vzduch nabitý obvinením a čakala, kedy na ňu začne kričať. Ale neurobil to. Zmenil tému, zdráhavo pripustiac, „Včera v noci som na teba myslel.“ Z polovice bolestivo, z polovice obviňujúco. „Aj dnes. Zdá sa, že ťa nedokážem dostať z hlavy.“
Skôr ako sa mohla zastaviť, uprela na neho svoj pohľad. Po tom čo uvidela, zalapala po dychu. Túžba. Túžba rozžeravená do biela. Ruky jej znehybneli, nadvihnuté nad jeho stehnom. Cez stred tela mal prehodené prestieradlo – chrániac jej cudnosť skôr ako tú jeho. To prestieradlo bolo teraz ale vyššie ako pred chvíľou.
„V tvojich očiach vidím strach,“ povedal, stále hovoriac potichu, ale aj hlas mal žeravý. „Ale vidím aj záujem.“
Zahryzla si do pery a zavrtela hlavou. Nepriznala by ani len štipku záujmu. To by ho len povzbudilo. Ale…
„Hovor so mnou, Brenna,“ povedal. „Povedz mi niečo o sebe.“
Jeho tichý prosebný hlas ju prekvapil. Nikdy by to nečakala od takého po moci bažiaceho bojovníka. „Č –čo. By. Si rád. Vedel?“ Hrdlo mala zovreté, bolo pre ňu ešte ťažšie rozprávať.
„Všetko.“ Joachim naklonil hlavu a uprene sa na Brennu zahľadel. „Chcem o tebe vedieť všetko.“ Už poznal jej vôňu – fialky a slnečný svit, s ktorým sa na krátko stretol na povrchu. Poznal jej hlas – chrapľavý a hrubý, predstavoval si jej vášeň a nahé telo.
Teraz chcel poznať jej minulosť. Čo má rada. K čomu cíti odpor. Všetky veci, ktoré ju robili Brennou, ženou, ktorá ho prenasledovala viac a viac s každou uplynulou sekundou. Sila spočíva v súcite, povedala mu.
Chcel si odfrknúť, ale nemohol. Nevedel prečo.
„Začnime niečím jednoduchým,“ povedal. „Aká je tvoja obľúbená farba?“
Zazrela na dvere, akoby nevedela čo má robiť. Zostať a hovoriť, alebo utiecť. „Modrá,“ povedala konečne.
Keby bola jeho ženou, dal by jej všetky zafíry, čo mal. „Máš rodinu?“ Rodinu, ktorá jej chýba? Ku ktorej sa túži vrátiť?
Zavrtela hlavou. „Mŕtva.“
Nemal by cítiť úľavu, ale cítil. „Ako zomreli?“
„Autonehoda.“
Auto? Zaujalo ho to „auto“, ktoré mohlo zabiť celú jej rodinu, ale viac bol zvedavý na samu Brennu. „Je mi ľúto tvojej straty, maličká.“
Črty jej potemneli, rukou mávla do vzduchu. Ruka sa jej triasla, všimol si. „Dávno,“ povedala zlomeným hlasom.
Chcel si ju pritiahnuť k sebe a pobozkať ju, čokoľvek len aby zotrel tie tiene, ale zovrel do pästí len prestieradlo a ruky udržal po bokoch. „Páči sa ti tento nový svet? Atlantída?“
Odvrátila od neho pohľad, na stenu za ním. Zavrtela hlavou.
„Prečo nie?“ V krvi mu hučalo sklamanie. Dúfal, že si to tu už zamilovala rovnako ako on.
„Desivé,“ priznala potichučky. Špičkou prsta prešla po prestieradle.
„Ty sa bojíš nás?“
Neodpovedala. Nepohla ani jediným svalom.
„Nikdy by som ti neublížil, Brenna,“ povedal jej jemne, tak ako mu to len jeho zúrivá povaha dovoľovala. „Na to ti prisahám.“
Prehnala sa ňou triaška. „Možno nechceš, ale –“
„Nikdy. Nikdy.“
„Čo jej to hovoríš, Joachim?“ Dožadoval sa Shivawn, keď nakráčal späť do izby. „Nemáš žiadne právo používať pri nej ten tón.“
Brenna vyskočila na nohy, pohľadom medzi nimi preskakujúc so strachom v očiach.
„Dávaj si pozor na svoj tón, chlapče,“ vyštekol Joachim. „Vydesil si ju.“
Shivawnove črty okamžite zmäkli. „Prepáč,“ povedal jej. „Zavolali ma, aby som našiel nejaké pomaranče, ale už som tu. Nehnevám sa, prisahám.“
Brenna hľadela na oboch mužov s trochou… vzrušenia a neistoty kto – alebo čo – to vzrušenie spôsobuje. Pokúšali sa ju upokojiť a vyšlo to. Vyšlo! V skutočnosti stála medzi dvoma mužmi, ktorí jeden druhým pohŕdali, dvoma mužmi, ktorí na seba môžu kedykoľvek zaútočiť a pozabíjať sa a jej strach opadol.
Ako sa im to podarilo? zamyslela sa zmätene.
Ešte niečo viac šokujúce bolo nie to, že ju opustil strach, ale to niečo nové, čo zabralo jeho miesto: túžba. Do biela rozžeravená, stravujúca. Obrazy nahých, prepletených tiel, jej zrazu zaplnili myseľ. Znovu nedokázala vidieť mužovu tvár, ale obrazy boli tak živé, že dokonca počula vzrušené stony dvojice. Bradavky jej stuhli, medzi nohy sa zbierala vlhkosť.
Joachim vyceril zuby a pri nádychu zasyčal. Zúrivosťou? „Ty si vzrušená. Cítim to z teba.“
Líca sa jej rozpálili ako horúce inferno.
„Ja to cítim tiež,“ povedal Shivawn prerývane. „Brenna…“
Počula ho urobiť jeden krok smerom k nej, počula úder jeho topánky. Znova, v jej vnútri nebol žiaden strach. Čo to so mnou je? Čo sa to so mnou deje? Nepáčilo sa jej to, vôbec nie.
Joachim si sadol a Shivawn pokračoval v pohybe vpred.
„Potrebuješ muža, Brenna,“ povedal Joachim, bez zľutovania nad jej rozpakmi. „Ale ty sa svojej túžby bojíš, však? Odolávaš jej.“
„Áno,“ odpovedal za ňu Shivawn.“Bojí sa.“
„Bola si už niekedy s mužom?“ spýtal sa jej Joachim.
Bez dychu prikývla.
„Páčilo sa ti to?“ Shivawn.
Ďalšie prikývnutie. Mala by zastaviť túto paľbu vypočúvania, ale časť v nej si divne vydýchla, že to zo seba dostane von.
„Muž, ktorý ti ublížil a poškodil ti hlas,“ neprestával Joachim. „Prinútil ťa, báť sa sexu?“
Dlho váhala, nakoniec zvolila pravdu. „Áno.“
Obom mužom z hrdla vyšlo nízke zavrčanie, akoby toho muža chceli zabiť holými rukami. Každopádne strach sa nevrátil. „Teraz tomu rozumiem,“ povedal Shivawn. „Akonáhle bola žena raz prinútená, už nikdy nebude ako predtým.“
„Áno,“ povedal Joachim. „Ja už tiež chápem.“ Jeho hlas znel vzdialene, pomerne slabo.
„Joachim?“ povedala, náhla obava o neho ju prinútila, zabudnúť na všetko ostatné.
Spadol späť na posteľ a hlava mu klesla na vankúš, zbledol.
Ponáhľala sa k nemu. „Si v poriadku?“
„Závrat. Slabý,“ priznal rozzúreným zavrčaním. „Nemal som sa posadiť.“
Mohla by mu povedať, že ešte nemá dosť síl, ale to by ho mohlo len viac rozhnevať, vyviesť z rovnováhy. Bojovník ako on bol očividne zvyknutý na absolútnu kontrolu. Nemohol povedať kráľovi, Valerianovi, že ho rešpektuje a má ho rád, ale už ďalej nechce počúvať rozkazy?
Konečne sa zuby jej strachu vrátili. Kontrola. Niečo, čo si tiež cenila. Nemohla sa jej vzdať, bez ohľadu na to aká bola vzrušená. A vzdať sa ktorémukoľvek z týchto mužov, by znamenalo, vzdať sa jej drahocennej kontroly. Ako na to mohla zabudnúť, čo i len na sekundu?
Zamračene sa vydala k dverám.
Uvedomujúc si, že chce odísť, Joachim náhle povedal, „Zostaň.“
V jeho hlase zaznel rozkaz. Ach, áno, očakával absolútnu poslušnosť. Zavrtela hlavou, urobila ďalší krok. Jej oči boli neprirodzene veľké, vedela to.
„Brenna,“ povedal. Znovu sa pokúšal posadiť, ale tentoraz na to nemal silu. „Nebudem navždy taký slabý.“ V jeho tóne bolo varovanie.
Obišla Shivawna, pohľadom skákala od jedného muža k druhému. Boli takí krásni, takmer zraňovalo, hľadieť na nich. A ponúkali jej všetko, čo kedysi pre seba tak úporne hľadala: lásku, vášeň, vzťah. Ten sen je mŕtvy, spomínaš si? Toto je nebezpečná cesta.
Ale prehnala sa ňou vlna túžby. Na chvíľu si priala, aby sa po nej jeden z tých mužov natiahol. Dotkol sa jej… pobozkal ju… vkĺzol do nej, zanoril sa. Nie, nie jeden z mužov. Shivawn, vravela si. Ale neboli to jeho zelené oči, ktoré zrazu zazrela vo svojej mysli, nad sebou, hľadiace dolu na ňu. Oči toho muža boli modré. Pritisla si ruku na vlastné oči, blokujúc ten obraz.
Ako v nej mohol niekto ako Joachim, vzbudiť niečo takého, keď toho nebol schopný žiadny muž po celé dlhé roky?
„Neublížim ti,“ povedal Shivawn. Neškodne zdvihol ruky.
„Poď ku mne, Brenna,“ ozval sa Joachim.
„Nie,“ povedala Shivawnovi a Joachim sa zaškeril. „Nie,“ povedala Joachimovi, zotierajúc tým jeho aroganciu. Lepšie bude nemať ani jedného.
„Chcem ťa spoznať,“ povedal Shivawn. Jeho hlas bol láskavý. „Udržím ťa v bezpečí. Nikomu nedovolím, ublížiť ti.“
„Nedovoľ potrebe po bezpečí zničiť tvoj milostný život. Môžem ťa učiť, aby si porazila svoj strach a konečne znovu začať žiť,“ ozval sa znovu Joachim.
Shivawn sa zvrtol k Joachimovi. „Ja jej tiež môžem pomôcť, premôcť jej strach.“
„Možno. Ale ty ju nikdy skutočne neurobíš šťastnou,“ vyštekol Joachim.
To možno ani jeden z nich a to vedomie ju zalialo dychtivým pocitom sklamania. Návratom svojho hnevu jej Joachim pripomenul, prečo presne by si nikdy nedovolila byť s ním. Ak niekedy nasmeruje svoj hnev proti nej, zabije ju. Kontrola, pripomenula si.
Na chvíľu, ten jeden drahocenný okamih, keď jej strach zmizol, si naozaj myslela, že by mohla znovu začať žiť. Teraz… vedela, že taká vec je nemožná, vybehla z izby skôr, ako urobí niečo hlúpe. Ako že začne plakať.

***

Shivawn ju nenasledoval, zostal v izbe. Ešte dlhú chvíľu potom on a Joachim neprehovorili.
„Chcem ju,“ priznal potichu Joachim.
Shivawn zaťal ruky do pästí. Vedel to, ale počuť tie slová…„Ja ju chcem tiež a je to moja žena. Kto myslíš, že ju dostane?“
„Vyzvem ťa kvôli nej,“ vyštekol Joachim.
„Neprijmem. Pozrela sa na mňa s túžbou a zistil som, že ten pohľad potrebujem vidieť znovu.“
„Tá túžba patrila mne, chlapče. Mne. Čokoľvek si videl, bol to len odraz.“
Shivawn sa zamračil. Áno, pozrela sa na Joachima s túžbou. Väčšou túžbou, než s akou sa tá žena kedy pozrela na neho a to vedomie mu nerobilo dobre. Ale chcela aj jeho. Odprisahal by to. Frustrovane rozhodil rukami do vzduchu.
„Tak čo to pre nás znamená?“
„Daj mi ju.“
„Nie.“
Joachim si pohladil bradu dvoma prstami. „Nevzdám sa. Budem ju prenasledovať.“
„Je to vyhrážka?“
„Iba varovanie. Chcem ju a urobím všetko, čo bude v mojich silách, aby som ju dostal.“
Shivawn takmer tasil meč, jeho hnev bol obrovský. Chcel Brennu chrániť, chcel, aby bola šťastná a nemohol zniesť predstavu takej nežnej bytosti s týmto po moci bažiacom bojovníkovi. „Ak ju vydesíš, zabijem ťa. Rozumieš mi? Zabijem ťa.“
Na Joachimovu tvár klesol temný mrak. „Nikdy ju nevydesím.“
„Ha! Vydesil si ju už svojou prudkosťou. Preto ušla.“
„Nepokúšaj sa predstierať, že poznáš jej dôvody a nepredstieraj ani to, že vieš, čo potrebuje. Bojí sa ťa stále rovnako, inak by sa ti už sama odovzdala.“
„Možno to urobí. Dnes v noci,“ posmieval sa Shivawn.
V Joachimových očiach sa rozhorela zúrivosť. „Nie. Neodovzdá sa ti. Viem to, pretože jej nikdy nebudeš rozumieť tak ako ja.“
„Ty? Ty si myslíš, že jej rozumieš?“ Precedil Shivawn cez zaťaté zuby.
„To že sa pýtaš, len dokazuje moje slová.“ Joachim zatvoril oči, prinášajúc si do popredia mysle Brenninu nevinnú tvár. Niekto jej ublížil počas sexu – niekto, kto čoskoro ucíti špičku Joachimovho meča. Ak bude musieť cestovať na povrch a dolapiť toho bastarda, tak to urobí.
Stavil by svoj život na fakt, že Brenna bola kedysi žena vášne a vitality. V jej očiach bola iskra, ktorú nedokázala ukryť. Hlboko vnútri, bez ohľadu na to aký silný jej strach bol, musela znovu po tom živote túžiť.
Mohol by ju nad Shivawnom vyhrať, vedel, že mohol. Hľadela na neho s neriedenou vášňou a on vedel, že by nikdy nebola šťastná s nikým iným. Keď sa pozrela na Shivawna, nebola v tom žiadna vášeň. Túžba, áno, ale nebola sexuálna. Bola… bojazlivá, ako keď sa dieťa pozerá na matku. Pre ochranu.
Čo znamenalo, že Joachim ju skutočne vydesil. Čo tiež znamenalo, že si ju nemôže nárokovať, kým nepremôže jej strach.
Navždy.
A on to dokáže. Nech to stojí čokoľvek.
Viac ako svoje vlastné uspokojenie, chcel ju. Sila spočíva v súcite. Jej slová sa mu znovu prehnali mysľou. Súcit… niečo, čo si vážila.
Po prvý krát bude potrebovať niečo špeciálne. Ach, vedel, že nebola panna. Povedala to na rovinu. Po jej utrpení – pre to čo sa jej stalo – sa sama odrezala od mužov. Takže jej nabudúce bude ako prvý krát. Sama sa odrezala od túžob a tých najsladších dôverností. Bude potrebovať priam lavínu oboch, aby ju vystrčili z tej jej rozvážnej existencie. Súcit.
Akonáhle sa vylieči… nebude tu nič, čo by ho zastavilo.
„Musím ju mať, Shivawn,“ povedal. „To po mne bude v posteli túžiť už navždy.“
Shivawnovi v čeľusti zatikal sval. „Mýliš sa. Chce bezpečie. Pre ňu som bezpečie ja. Nie ty. A ja jej to dokážem.“

***

Poseidon si pohmkával nad intenzitou tej chuti. Vlny vírili a rútili sa proti nemu, ich blankytná krása bola pre smrteľníkov smrtiaca. Vychutnával si ich soľ v ústach, cítil ju v nose, jej dôvernosť len zväčšovala jeho radosť.
Žiaden Atlanťan nemal dovolené vstúpiť na povrch. No, to nebola celkom pravda. Strážci portálov to mali povolené, aby chránili tajomstvá skrytého mesta. Ale žiadna nymfa nebola strážcom – a ako sa zdalo, oni si rozhodne dovolili vyjsť na povrch. Teraz bude Poseidonovou najväčšou radosťou, potrestať ich.
„Tak. Vy hovoríte, že ste videli nymfov kradnúť ľudské ženy z povrchu a priviesť ich na Atlantídu?“ pýtal sa, jeho hlas sa šíril celým dnom oceánu. Piesok podskočil, zdvíhajúc sa vysoko do víriacej vody, ružové a biele koraly zavibrovali. Farebná rybka uskakovala zo strany na stranu, zúfalo túžiaca utiecť z jeho blízkosti.
Dve morské panny pred ním sklonili hlavy. Obe oplývali vlasmi atramentovo čiernymi ako noc a tie vlasy sa miesili dokopy, pohybujúc sa okolo ich delikátnych ramien.
„Áno,“ povedala Denae.
„Áno,“ súhlasila Marie.
„Cez portál?“ naliehal. Tresol koncom svojho trojzubca o mramorový podstavec, na ktorom stál, prasknúc ho od jednej strany k druhej. Toto bolo to najvzrušujúcejšie, čo zažil za celé veky.
„Áno,“ zopakovali obe ženy unisono.
„Výborne.“ Poseidonove pery sa pomaly zdvihli, keď zostupoval z podstavca, jeho biela róba sa mu roztancovala okolo členkov. Odtiaľ kde stál, mohol vidieť obrovskú kryštálovú kupolu, zakrývajúcu to prekliate mesto. Tie sálavé, zlaté lúče iskrili ako kvantum bleskov. Presunul sa k nej, v jednej chvíli ďaleko a v ďalšej rovno pred ňou. Nepotreboval žiaden portál alebo vchod do sveta, ktorý vytvoril on sám. Jednoducho vkročil do kryštálu, akoby tam ani nebol.
Ešte nechcel, aby obyvatelia vedeli o jeho príchode, tak sa držal ukrytý za pláštikom neviditeľnosti. Zhlboka sa nadýchol čistého, slaného vzduchu. Zatvoril oči, užíval si to. Áno, otáčal sa chrbtom k tejto zemi a jej ľudu až pridlho. Chyba.
Prešli už stovky rokov, odkedy sem naposledy vstúpil a všetko vyzeralo tak pokojne. Deti minotaurov sa hrali v blate kaluží, kentauri sa pásli na hustej, orosenej tráve. Upíri, draci, griffi, kyklopy, gorgony, harpie – boli tu všetky.
Tieto monštrá boli prvým pokusom o vytvorenie človeka. Ale stali sa silnejšími, ako zamýšľali. Niekoľko bohov spanikárilo a preklialo ich k životu pod morom. Pre Poseidona boli odporní, škaredí, ale nie hrozbou.
Možno ich Poseidon a jeho nesmrteľní bratia a sestry mali zničiť už pred tisícročiami, ale mysleli si, že tie bytosti použijú na… čo? Sex? Niektoré ženy Atlantídy boli pekné. Prečo si to nikdy nevšimol? Pre súperenie? Bojovníci boli silní.
Nemohol si spomenúť na správnu odpoveď, aj keď v skutočnosti mu to bolo jedno.
Ako potrestať nymfy, ako potrestať nymfy… Mávajúc svojim trojzubcom a udržujúc si svoju neviditeľnosť, sa preniesol do paláca, kde sa teraz zdržiaval Valerian, kráľ nymfov. V priebehu niekoľkých sekúnd sa ocitol v izbe obývanej tromi veľmi ľudskými ženami. Diskutovali o rôznych polohách, v ktorých si ich muži vzali, rôznych polohách, v ktorých chceli, aby si ich vzali a aké boli smutné, že Valerian má svoju družku a im už nevenoval žiadnu pozornosť.
Poseidon pomaly dovolil svojej podobe, zjaviť sa, aj keď na seba vzal podobu bojovníka nymfov. Tmavovlasý, s modrými očami. Svalnatý. Opálený. Keď si ho ženy všimli, usmiali sa, vyskočili na nohy a hnali sa k nemu.
„Prišiel si nás pomilovať?“
„Si ten najkrajší muž, akého som kedy videla! Dokonca krajší ako Valerian.“
„Ticho,“ povedal, ten zvuk bol dunivý. Teraz nebol čas na potešenie. I keď neskôr…„Sadnite si.“ Ukázal im k hromadám vankúšikov za nimi.
Bez otázok si sadli, bez poznámok, hľadeli na neho, akoby bol chutná tabuľka čokolády. Stál nad nimi a dovolil im, zložiť sa mu k nohám, vzhliadajúc k nemu ako domáce zvieratko, čakajúce na odmenu. Hmm, pekné. Veľmi pekné.
Nymfy potrebovali k prežitiu sex. Možno práve preto ukradli tie ženy. Každopádne, na ich dôvodoch nezáležalo. Zákon bol vytvorený, zákon musí byť uposlúchnutý.
Ak do sveta na povrchu vystúpi Atlanťan, bude zničená, aspoň tak nejako sa to spomínalo v proroctve.
„Ako prvé mi povedzte, ako ste sa sem dostali,“ povedal. Chcel tú usvedčujúcu pravdu, počuť priamo. „Potom mi porozprávate všetko, čo viete o nymfách.“
Jedna zo žien ho pobozkala na stehno. Ďalšia na rameno. Zatvoril oči, vykĺzol mu blažený ston.
Odpovede, zanedbateľné.

Odkašľal si. „Môžete mi to povedať neskôr,“ povedal a začal im bozky vracať späť. Už len jeho vstup do Atlantídy spravil viac pre jeho nudu ako tisícka tropických búrok.

22 komentářů:

  1. Ďakujem som zvedavá čo všetko objaví prevtelený Poseidon

    OdpovědětVymazat
  2. Skvělé, děkuji moc za další kapitolu!!!

    OdpovědětVymazat
  3. Díky za překlad a korekci. :-)

    OdpovědětVymazat
  4. Nechci být vlezlá, ale u dnešní kapitoly máte špatný obrázek knihy. :-)

    OdpovědětVymazat
  5. Srdečná vďaka za preklad i korektúru... :-);-)

    OdpovědětVymazat
  6. Super !!! Díky moc za překlad a korekci další skvělé kapitolky !!!

    OdpovědětVymazat
  7. Ďakujem pekne za super preklad, teším sa na ďalšiu

    OdpovědětVymazat
  8. Znovu zaujímavá kapitola.Ďakujem !!!

    OdpovědětVymazat
  9. Vďaka za preklad.

    OdpovědětVymazat
  10. Moc děkuji za novou kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  11. Dakujem veľmi pekne za preklad:)

    OdpovědětVymazat
  12. Díky za skvělý překlad a korekturu

    OdpovědětVymazat